Klopkanie. Zvuk, ktorý mi vchádza do uší, tlačí sa tam bez toho, aby som o to stála. Opak je pravdou, neznášam ho, ešte som sa ani z perín nezodvihla, ale mám v tom jasno. Dážď, len ten môže robiť čosi také. A veru, poriadny. Nechce sa mi, hľadám dôvody, výhovorky. Hanbi sa, povedala by moja matka. Ale ja nie som ako ona, vždy vzorná. No a čo, aj ja môžem mať lenivý deň, keby bol víkend, tak skoro ma na nohy nikto nedostane.
Smola, pracovné povinnosti moju lenivosť netolerujú. Musím a hotovo, nikto sa ma na nič nepýta. Ešte sa niekoľkokrát pôžitkársky natiahnem a spustím nohy z postele. Prvý krok, aspoň niečo. Snažím sa, prekonávam samú seba. Kuchyňa, vchádzam, trasiem sa od zimy. Asi otvorené okno, tipujem. Kdeže, nič také, všetko je to len o mne. Náhlivo beriem župan, babuším sa do neho. Lepšie, po chvíli sa dostávam do normálu. „Dobré ráno,“ prekvapí ma od dverí zívajúci chlap. Manžel, ani som si nevšimla, že čas pokročil. „Máme kávičku?“ nasleduje zvyčajná otázka. Len čo zovrie voda v rýchlovarnej kanvici a vhodím mu do nápoja kocku cukru, už ho nevidím. Obývačka, jeho miesto pri televíznej obrazovke. To by nebol on, poprehadzuje všetky dostupné kanály. Radšej sa sústreďujem na svoje, inak by som mu vynadala.
„Dobré ránko, mami.“ Á, ešte sa neotočím a už tu mám aj mladého. Rozospatý, ústa sa mu otvárajú niekoľkokrát za sebou. Sedí pri stole, chlípe kakao a prstom rozotiera džem na kúsku vianočky. Chcem byť ticho, ale nedá sa. „Nemáme nôž?“ pustím sa do neho. Košeľa, kravata, sako, najstarší z rodiny už je vychystaný. „Ahojček, vidíme sa večer,“ vtisne mi bozk na líce. Chce sa mi začať brblať, ale nespravím tak, namiesto slov sa k nemu naposledy pritúlim. Potrebujem to, asi áno.
„Mami, kde mám tú mikinu, vieš tú štýlovú čiernu?“ „Štýlovú?“ pýtam sa namiesto odpovede, mladý pán si vyberá len značkové za nemalé peniaze. „Tú s kapucňou,“ upresňuje pre mňa. Nemusí, v tom jeho neporiadku sa ja neorientujem, ale pohodená kdesi určite bude. „Mám ju,“ oznamuje mi po chvíli a volá slová na rozlúčku. Hotovo, som sama, ale veľa času mi nezostalo, zasa som si neukradla nič pre seba. Kašlem na to, sama som si na vine. Sukňa, nohavice, váham pri dokorán otvorenej skrini. Nohavice, do toho počasia sa hodia viac. Ešte zrkadlo, na veľké úpravy nie je priestor. Osviežim si tvár vodou, nanášam krém. Levanduľový, keď ju zbadám. Prechádzam po nej prstami, v tvári mám zhrozený výraz. Nie, to nemôže byť pravda, moje oči. Pretieram si ich. Nič, je tu, presne kdesi medzi nosom a ústami. Tak už sa to začalo, najprv jedna a potom ďalšie. Vrásky, bojím sa ich, nemám o ne záujem, ešte nie, som mladá.