Prázdno všade okolo mňa. Nič nepočujem, nič nevidím. Realita, ktorá ma sprevádza už dlhší čas. Občas sa to zmení, ale sú to len krátkodobé záblesky, ktoré pominú rovnako rýchlo, ako sa objavili. Nepáči sa mi to, na čosi také nie som zvyknutá, okolo mňa je zvyčajne plno ľudí. Ľubica, mám v ušiach jej zvláštny hlas, spustila ešte vo dverách a potom bola na nezastavenie.Tak rada rozprávala. Mirka a jej štvornohý miláčik, milovala ho celým svojím srdcom. Príbehy, ktorými nás zásobovala, boli vždy o niečom, ale nikdy v nich nechýbali zvieratá. Z úplne iného súdka čerpala Lucka, špecialistka na módu, pri nej mal človek v najnovších trendoch jasno. Ani praktické ukážky nechýbali, na svojom zovňajšku si dávala záležať. Aj deti mali v našom kolektíve zastúpenie, Evička mala doma prváčku, tak sme s ňou prežívali všetky jej radosti i starosti. Nechýbali trampoty s číslami či písmenami, asi najhoršie bolo trénovanie malého f. Pri ňom sme sa zapotili asi všetci v kancelárii. Ale v zostave nám nechýbali ani chlapi, asi najvýraznejšou osobnosťou bol Matúš, jednoducho vodca.
Úsmev, práve sa mi mihol na perách, cítim to, viem, že mám pravdu. Sú veci, ku ktorým ani zrkadlo netreba a človek má v nich jasno. Spomienky, mám ich toľko, môžem sa v nich prehŕňať celé hodiny. „Au, moja noha,“ zjojknem a chytím sa kdesi v oblasti kolena. Nepríjemné pichanie, akoby mi vŕtali do nohy. Chvíľu čakám, potom ju stláčam, potrebujem rozohnať bolesť. Povedala by som to niekomu, zdôverila sa, len keby bolo komu. Asi poloha, podľa všetkého nejaká neprirodzená, tipujem. Začína ustupovať, teším sa, niekedy človeku stačí naozaj málo.
Kroky, počujem ich, zjavili sa tu a stále sa približujú. Napravím sa, natiahnem krk, musím si zabezpečiť lepší výhľad. „Mohlo by to byť aj lepšie,“ zúrivo hodím rukou, len čo kroky stíchnu. Opakuje sa to a potom ešte niekoľkokrát, mužské, ženské, detské, odlišujem ich úplne presne. Do detailov, naučila som sa. Nič, zasa vedľa. Všade, len nie ku mne, akoby sa mi všetci vyhýbali. Prázdnota, je jej okolo mňa toľko, že by som ju mohla nožom krájať a rozdávať. Každému, kto prejde okolo mojich dverí, aby vedeli ako chutí, nech skúsia. Presne ako ja, ktorá tu ležím na posteli a čakám na niekoho, kto ma poteší. Každý deň od momentu, kedy sa začínajú návštevné hodiny až do poslednej minúty, keď sa ťažké dvere oddelenia s rachotom zatvoria. Toľko minút falošnej nádeje. A potom sa ozve telefón položený na nočnom stolíku. Prichádzajú správy, jedna za druhou, Mirka bola odcestovaná, Evička sa trápi s deťmi, aj Lucia čosi mala. A tak by sa dalo pokračovať. „Načo?“ pýtam sa, nepotrebujem to vedieť, je mi to nanič, neboli tu, keď som ich potrebovala, nedarovali mi kúsok zo svojho času.