Rad, dlhý, točitý. Akoby tu dávali zadarmo. Keď chceš, vydržíš, zásada, ktorá tu platí na sto percent. Len keby nebola taká zima, pred niekoľkými dňami nejako prituhlo. Marek na čosi také veľmi nie je a ja tiež nie, ale predstava bryndzových halušiek na tanieri nám akosi nerobí dobre. Školská jedáleň, tetušky v bielych plášťoch sa rozhodli, vraj sa musí variť zdravo. A ten smrad, rinul sa ulicou už počas vyučovania, nenašla sa škára, do ktorej by nevliezol.
„Pozri,“ ukazuje mi Marek čosi. Nechápavo krútim hlavou, ale snažím sa. Marek je poriadne číslo, stačí málo a je vytočený, dostať sa do jeho nepriazne nie je najlepšie. Vyskúšali niekoľkí z triedy a veru, oľutovali. Znepríjemnil im život a dal si na tom záležať. Má to v rodine, otec vplyvný podnikateľ, matka vo vysokej funkcii na ministerstve. Vždy si mohol dovoliť viac, odkedy ho poznám, bolo to tak. Aj po škole ide taký chýr, nahlas o tom nikto nehovorí, ale vedia to všetci. Aj učitelia sú ovplyvnení.
„Aha, aká krpaňa,“ ozve sa znovu. Hľadím priamo pred seba i za seba, aby som sa nemusel spýtať ďalší raz, mohlo by ho to rozčúliť. Jéj, už vidím, neviem, ako som ju mohol ignorovať. Stojí priamo za nami. Pootočím sa, pozorujem ju. Dievčina, vlasy dlhé, asi gaštanové, tipujem prefarbené. Z vedľajšej triedy. Tvár mierne hranatá doplnená okuliarmi s masívnym čiernym rámom. Tuctovka, dalo by sa povedať, ale v prípade tejto to neplatí. Stačí sa pozrieť a udrie to človeku do očí. Musí, je to čosi, čo sa nevidí každý deň. Jej výška, je taká nízka. Akoby bola ešte dieťa.
Marek sa pomrví, pošúcha si ruky. Zima mu je, tipujem, začína byť nesvoj. Som zvedavý, čo sa bude diať. Otáča sa dozadu smerom k nej. „Ahoj,“ prihovára sa jej. Nechce sa jej, je to očividné, ale pozdraví ho. Marek sa svojsky zaškerí, púšťa sa do konverzácie. „Super výška, prdnem si a teba krásne ovanie, voňavka pre teba.“ Rehoce sa, až sa za brucho chytá.
Čakám, radšej sa do toho nezapájam, ani vhodné sa mi to nezdá. Som opatrný, myslím na seba. Ale nemusel by si z nej robiť posmech, nemôže za to, jednoducho to tak vyšlo. Tam, kde my máme zadok, ona má hlavu, proste porucha rastu. Aj telo má akési pokrútené, robiť z nej obeť nie je najlepší nápad.
Najedený, hamburger s mäsom nikdy nesklame a do bazéna treba prísť v dobrej kondícii. Plavecké preteky, štartuje sa o chvíľu. Z našej triedy sme viacerí, okrem Mareka a mňa ešte dvaja. Pripravení, stojíme pri bazéne, keď ju zbadám. Je tam, krpaňa, aj ona bude pretekať. Plaveckých súťaží sa zúčastňuje často. „Štart,“ ozve sa z úst rozhodcu a nachystané telá miznú vo vode. Každý vo svojej dráhe, začína to byť zaujímavé. Marek strúha formu, ja tiež, vyhráva najrýchlejší.
Dobojované, preteky sú na konci. Ani jeden z nás, nedokázali sme to, boli aj lepší. Ruka hore, na hlave zelená čiapka. Tá tvár, niekde som ju už videl. Áno, už viem, som si istý. Je to ona, dnešná Marekova obeť. Krpaňa, ako ju nazval, vyškolila ho. Prvé miesto je jej.