Kráčam ulicou. Vzduch svieži, občas nejaká kvapka. A vetrisko, ten akoby nesmel chýbať. Nenávidím ho, môj účes sa rozpadol po niekoľkých krokoch. A tak som sa snažila.
Oproti mne sused, jeden úsmev a pozdrav. Na dnes len toľko, ponáhľam sa do práce. Ale on je pri chuti, čosi o domovej schôdzi. Nezastaviteľný, ústa mu lietajú zo strany na stranu.
Vzdialenosť od iných. Kontrolujem ju, len aby bola zachovaná bezpečnosť. Poučenie, vhodili nám ho do schránky, tam som k tomu prišla. Dodržiavam, snažím sa. Sledujem ho, len aby okolo mňa nelietali jeho sliny. To nepripustím.
Hurá, ešte prebehnúť priechod pre chodcov a som na zastávke. Predieram sa cez zástupy čakajúcich. Kašeľ. Registrujem ho, otáčam hlavu. Identifikácia je dôležitá, len tak sa mu môžem vyhnúť. Mám to, mladá žena nahodená v štýlovom kabátiku, radšej postupujem na iné miesto.
Ešte si nevydýchnem, prichádza autobus. Tlačím sa, dostať sa dovnútra je moja méta. Jedna noha, len na nej stojím, aj to nie celkom. Hýbeme sa, no konečne. Kdesi povedľa kýchnutie. Nie, to nemôže byť pravda, všade čosi. Prekrývam si časť tváre rukávom, robím aspoň niečo.
Dobre, prežila som to, aspoň nateraz. Zrýchľujem, o pár minút potrebujem byť na pracovisku. Zahýbam za roh, schody beriem po dvoch. Trocha fučím, ale stíham. Bunda do skrine, nahodiť úsmev. „O hodinku máme poradu,“ dáva mi pokyn riaditeľ.
Nech sa páči, sedím za stolom u neho v kancelárii. Som pripravená. Nielen ja, okolo mňa sedemnásť ľudí. Celkom slušný počet, prebehne mi hlavou. Kašeľ, už zasa, doľahne ku mne známy zvuk. Vírusy. Vidím ich, akoby sa vznášali priamo nado mnou, nechcú ma opustiť.