Farebný papierik. Dievča, žmolí ho v ruke, presnejšie v prstoch. Zaujatá, takmer bez pohybu, akoby sa v jej vnútri odohrával nejaký boj. Ale tie vlasy, dlhé, kučeravé, hotová bábika. „Dobre je, kým je na mieste,“ poznamená odrazu jedna zo žien. Ďalšie tri po nej pozrú, tvária sa nechápavo. „Venujme sa obchodom, potrebujeme dospieť k nejakej dohode,“ zaznie pri stole.
Tri tváre. Jedna vychudnutá, dokonca vyziabnutá, koža na nej visí. Druhá, typická modelka s narúžovanými perami. Sýta červená, jej odtieň. Vulgárny zjav, ale keď sa jej to páči. Doširoka otvára ústa, ukazuje bielučké zuby. Poriadny kontrast, napadne každému, kto ju zočí. Okamžite, bez zaváhania. Tretia vekovo vyššie, ale na svoje roky vyzerá výborne. Len tie vrásky, špatia jej tvár. Pozrieš na ňu a oko si nedá povedať, potrebuje preskúmať každú ryhu v jej koži. Akoby z nej potrebovalo čítať.
„Navrhujem spoločný vklad.“ Rázny hlas, prichádza náhle, akoby sa poriadne dlho kdesi v pozadí formoval. Je to možné, Diana ako vedúca chce mať slovo, na to nikdy nezabúda. Je taká, vždy to tak bolo. Ale zasa, nejaký prirodzený rešpekt by sa žiadal. Diskusia, postupne sa rozbieha, každá má čo povedať.
Zvuk, úplne iný, odlišný. Len tak odrazu, z ničoho nič. Žiadny cukrík, nič také, papierik pohodený kdesi na podlahe. Dávno ho zjedla. Hrmot, Laura vstáva zo stoličky, musí prerušiť obchodné jednanie, čosi sa jej nepozdáva. Kontroluje dcéru. „Deje sa niečo, zlatko?“ kladie otázku dieťaťu sediacemu pri okrúhlom stole s kovovými nožičkami zaborenými v mäkkom koberci. Anjelská tvár, ale ten obraz.
Bábika, pohodená kdesi priamo pred ňou. Vlastne jej časti. Trup oddelený , hlava tiež, nohy a ruky sa takmer nenájdu. A ona? Sedí na stoličke, hompáľa nohami a akosi zvláštne sa usmieva. Tvári sa nevinne, tak ako to len ona vie. Nepríjemné, Laure sa to nepáči, nechce, aby to videli jej spoločníčky. Nefalšovaná realita, aj toto je jej dcéra, ktorá všetko rozoberie ako dokonalý chlapec.