Adam. Úplne obyčajný chalan, po uliciach takých behajú stovky. Kdeže, je ich ďaleko viac, tisíce, to bude presnejšie. Vlastne, je to úplne jedno, teraz je všetko inak. Postavené na hlavu.
Hlas. Dolieha ku mne, podľa tónu je to naliehavé. Chvíľu váham, potom sa rozhýbem. Mama, zasa čosi chce. „Počúvam, mami,“ dávam jej vedieť, aby z toho nebol cirkus. Dobre som spravila, už sa takmer rozčúlila. Len to nie, aj tak je už niekoľko dní pred výbuchom. Radšej sa obetujem, neochotne, ale predsa. „Toto odnes do izby a postav to do rohu,“ dáva mi pokyny jeden za druhým.
No konečne, vraciam sa do izby, chcem mať pokoj. Aspoň chvíľu. Vysvetľuj, vlastnej matke nemôžeš, to by bolo výčitiek. Dvere, jemne do nich ťuknem, aspoň trocha súkromia. Potrebujem ho, bez debaty, v hlave mi víri on. Adam. Obdivujem ho už dlhšie, zatiaľ len tak potajomky, aby o tom nevedel. Ale raz, príde čas, keď sa odhodlám. A potom, pekný párik z nás bude.
Opúšťam realitu, lietam v oblakoch. Je tam krásne, žiadne problémy, nič také. Všade on a ja s ním, len my dvaja. Chcem, aby to tak bolo navždy. Drží ma za ruku, moje prsty sú prepletené s jeho. Hlas, už zasa. Pootvorím dvere a počúvam. Obed, tentokrát to bude o jedle.
Stôl a drevené stoličky, odsúvam jednu z nich. Na tanieri šunkové fliačky, viem si predstaviť aj niečo lepšie. Keby tie cestoviny boli sladké, bola by som nadšená. Ale dobre, sú aj horšie jedlá, prehŕňam sa v tanieri vidličkou. V mojom vnútri sa usadil smútok, odrazu je ho tam akosi veľa. Bodaj by nie, padám z oblakov priamo do reality.
Opäť Adam, mám ho pred očami. Stretli sme sa kdesi na ulici. Možno pred týždňom. On a ja, presne ako som to chcela. Lenže, akoby to ani nebol on. Žiadna dobrá nálada, nič také. Presný opak, zmáhala ho depresia. Vraj sa cíti ako klaun. Nie, nevymýšľam si, boli to jeho slová. Smutný klaun, tak to povedal. Nechápala som, v tvári som mala údiv. Doma za dverami svojej izby som lúskala jeho slová. Trvalo mi to dlho. Respirátor, to o ňom hovoril. Jeho ústa boli ukryté pod bielou nepriepustnou tkaninou uchytenou gumičkami. Ako klaun, tak sa cítil. Jeho telom lomcovali emócie, vyhrával však smútok.
Nezvyčajné, u neho určite. Fliačky, ešte stále mám časť z nich na tanieri. Počúvam hlasy z rádia, len tak, aby sa nepovedalo. Koronavírus, to odporné slovo, už ho povedali veľakrát. Pokúšam sa zjesť zvyšky jedla a vrátiť sa do oblakov, nechcem, aby bol môj klaun smutný, potrebujem ho rozveseliť.