Sedí, nič mimoriadne, pohodlné to nie je. Obyčajná trojnožka, asi aj chlapi chytajúci ryby majú pod zadkom niečo pohodlnejšie. Nepodstatné, hlúpe malichernosti, plytvať energiou na čosi také nebude.
Všade okolo nej ticho. Len spev vtákov, šumenie zrelého obilia z neďalekého poľa či zvuky lístia z urastených stromov. Zvuky prírody, dalo by sa povedať. Nádherné, toto sú chvíle jej samoty, má ich skutočne rada. Nikto nikde, len ona so svojím životom. Je taký, aký je. Nesťažuje sa, za tie roky si už zvykla. Bojovať, toto slovíčko sa udomácnilo v jej živote. Nechcela, bolo to pre ňu naozaj ťažké. Ale potom, pochopila, inak sa nedalo.
Modrá obloha občas ozdobená bielymi barančekmi, pekný pohľad. Fotogenický. Prsty, tie jej stačia, ani fotoaparát netreba. Akoby bol, robí jeden snímok za druhým, chce si ich uchovať v pamäti ešte poriadne dlho. Navždy, tieto obrázky ju fascinujú. To je život, presne taký chce.
Rybník, jazero, čosi také, veľmi sa v tom neyzná. Pri brehu kamene. Je ich toľko, drobné, väčšie i obrovské. Všetky veľkosti. Nevstáva, obdivuje ich len tak posediačky. Vyberie si jeden z nich, taký akurát do ruky. Hm, vezme si ich niekoľko podľa vlastného výberu.
Hotovo, sú v taške, vybrala si. Drobné nechala na mieste, nehodia sa jej, uprednostnila väčšie. Kašeľ, akosi sa jej priťažilo, dýchanie sťažené, začína sa to komplikovať. Najvyšší čas pomýšľať na návrat.
Škoda, ešte by zostala, nádherné miesto. Nemôže, ale kamene berie so sebou. Toľko motívov, to bude maľovanie. Každému z nich vdýchne život. Musí, len tak má ešte nádej. Predaj, žiadne terno to nie je, ale snaží sa. Každý deň, keď dostane príležitosť nadýchnuť sa. Nádherný pocit, ešte nechce odísť, je mladá. Lenže cystická fibróza sa nepýta, každý nádych môže byť posledný.
Nie, vzdať sa znamená istú smrť a ona ešte nechce zomrieť. Musí vyhrať, nádej stále žije, ďaleko vo svete majú na túto diagnózu liek.