Modrá. Ani nie, belasá. Zvláštny pocit, akoby mi modrá farba nestačila a zdala sa mi málo. Zamýšľam sa. Nie nadlho, možno o to dôkladnejšie, môj pohľad je skúmavý.
Hlboké, presne také sú, cítim, ako sa prepadám. Hlbšie a hlbšie, stále viac dovnútra. Rútim sa závratnou rýchlosťou, možno sa mi to zdá prirodzené. Odrazu, je to také zvláštne, hľadám slová na svoju obhajobu. Bojím sa, chcem vykríknuť, akoby som odrazu potrebovala prezentovať svoje pocity pred všetkými.
Ale nie, toto nie som ja, spamätám sa. Včas, mám z toho radosť. Netrvá dlho, cítim závrat, všetko sa so mnou točí, je to horšie ako na kolotoči. Vlastne neviem, moje telo je kdesi ponorené, akoby som sa kúpala. Skupenstvo, nie voda to nebude, dokonca ani kvapalina. Musí to tak byť, som o tom presvedčená.
Á, to je pocit, asi šteklenie. Jemné, nenápadné. Dotyk, celkom určite, len on to môže byť. Nikoho nevidím, moje oči, pretieram si ich, šúcham prstami. Len chvíľa a je to tu. Hm, páči sa mi to, moje srdce začína pracovať akosi rýchlejšie. Načúvam mu, chcem mu porozumieť. Prečo? Stalo sa niečo?
Otázky, je ich toľko. Sú dotieravé, každá jedna. Lenže, ani ja neviem, neporadím si. Okamih, možno by som sa aj rozplakala, po lícach by mi začali stekať slzy. Len to nie, ak by k niečomu takému prišlo, zložím sa, neustojím to. A keby aj, nemôžem, je to také príjemné.
Mením svoje rozhodnutie, nespravím nič, zostávam poslušná, možno to bude takto lepšie. Zintenzívňuje sa to, je to silnejšie, ale stále nádherne jemné. Mám privreté oči a prestávam vnímať svet okolo seba. Už sa nikam nerútim, aj hlava sa mi prestala točiť. Jazyk, bude to ten uličník, identifikujem ho, len čo pocítim jeho dotyk na mojich ústach. Áno bozk, odrazu som v inom svete, všetko viem, to tie jeho modré oči. Dostali ma. Ja a Richard, je to skutočne krásne.