Sedím, nohy prehodené jednu cez druhú. Nemala by som, viem to veľmi dobre. Lenže, odbúrať čosi ako zvyk, nie je také jednoduché. Hnedé oči, vidím ich priamo pred sebou. „Pani Morávková,“ počujem k tomu aj hlas. Doktor, len on to môže byť, jeho pokyny sú také dôrazné. Kŕčové žily, dostala som ich do daru. Dedičstvo po otcovi. Spomínam si, ani jeho nohy nevyzerali pekne. Lenže chlap si z toho ťažkú hlavu nerobí, u žien je to trocha inak. Sme jednoducho také, bezchybný výzor je pre nás dôležitý.
Poslúchnem, aspoň na chvíľu, už mám nohy pekne vedľa seba. Predo mnou papier, biely, veľký. Nikde ani písmeno. Premýšľam. „Ahoj, Ivan,“ skúšam to. Začiatok je najhorší, chlácholím samú seba. Musím, možno mi to pomôže a konečne sa rozpíšem. Chcem, len to akosi viazne. Dobre, oslovenie by som už mala.
Pero fialovej farby, stískam ho v prstoch. Píš, hovorím si. Áno, ale tie slová, akosi sa im nechce. „Divadlo, naše posledné stretnutie, ešte stále som plná dojmov, tento druh umenia mám veľmi rada,“ opatrne ukladám písmenká do riadkov. Odrazu mám v ušiach tóny hudby, áno, sedeli sme tesne jeden vedľa druhého. Prsty jeho rúk prepletené s mojimi, vyžarovalo z nich teplo. Bolo to krásne, chcem napísať, keď sa zaseknem. Srdce mi búcha, akoby ma pristihli pri čomsi mimoriadne zlom.
Ivan. Tvár veselá s chlapčenským výzorom. Boli časy, pousmejem sa. Ale je to švihák, pekne upravený, stretli sme sa náhodou. V kúpeľoch. On vdovec a ja bez manžela. Hm, divná kombinácia, ešte aj kúpeľné procedúry sme mali v rovnaký čas. Stretnutia pri káve boli pomerne časté, nič zakázané, len akési rozhovory medzi mužom a ženou. A potom, keď sme opustili brány kúpeľov, nemohla som mu odolať. Telefonoval mi, chcel ma vidieť.
„Vieš, môj manžel…“ začínali mnohé z mojich viet. Vždy ma prerušil, vtisol mi bozk na pery. Chutný, mal takú zvláštnu príchuť. Vždy, keď som sa s ním stretla, chcela som byť silnejšia, poslať ho preč, vysvetliť mu situáciu. Nedalo sa, nedokázala som to.
A teraz tu sedím. Nad papierom, ktorý je takmer prázdny. Lenže ja musím, potrebujem to napísať, musím vyjadriť to, čo mu nedokážem povedať do očí. Moje manželstvo a všetko okolo neho… Zranila by som muža, s ktorým som toho prežila tak veľa. Slzy, odrazu sú tu, kotúľajú sa mi po tvári, sú stále väčšie. Ani neviem prečo, som bezradná.