Jeden jediný pohyb, otočenie kľúčom a ticho, zvuk motora je preč. Stačilo tak málo a všetko sa zmenilo. Sedí na mieste vodiča takmer bez pohybu, hlavu má opretú o opierku. Je to zvláštne, odrazu akoby dýchal hlasnejšie, počuje každý svoj nádych i výdych. Možno nervozita, pripomína mu to školské časy. Tenisky na nohách, ruky vo vreckách a strach z písomky. Nebol žiadny trémista, ale strach mal vždy, akosi to patrilo k veci. Aj ostatní to tak mali, medzi chalanmi to bolo bežné. Dievčatá boli v tej dobe z iného cesta, aj domáce úlohy si písali poctivo.
Bŕŕ, strasie ho odrazu, celkom nepríjemný pocit. Učitelia a to všetko, nikdy nebol študijný typ. No a čo, hanbiť sa za to nemusí, uplatnil sa viac ako slušne. Minulosť, kývne rukou a siahne do vrecka bundy položenej na vedľajšom sedadle. Krabička cigariet, zviera je v prstoch, akoby práve nevedel, čo s ňou. Myšlienky, už zasa, pohrávajú sa s ním, nedajú mu pokoja, ťahajú ho do minulosti. Áno, bolo to tak, pristihla ich triedna učiteľka, keď fajčili na záchode. Skúšali, ani on tam nechýbal, vždy bol za všetky dobrodružstvá. Teraz je to iné, sú to už roky, toľko sa toho zmenilo.
Zmenilo, len toto tu, pozrie cez okno a potiahne si z cigarety. Po chvíli vyfúkne obláčik dymu a celý proces zopakuje. Neprejde veľa času a je po cigarete, dofajčil. Nadvihne sa, pozrie do zrkadla a jedným pohybom otvorí dvere. Postáva v nich, akosi sa nechce rozhýbať, možno nemôže. Pootočí hlavu a pozerá doprava. Ten plot…
Odhodlal sa, už stojí priamo pred ním, ešte otvoriť bránu. Hotovo, cíti sa vyčerpaný, akoby toho bolo na neho priveľa. Opatrný pohyb, stisk kľučky a kroky. Pomalé, nesmelé. Musí vojsť, tentokrát áno, už sa nedá odradiť. Úzky betónový chodník lemovaný kvetmi, vo vzdialenejšej časti záhrady ovocné stromy obsypané kvetmi. Čerešne, miloval ich už ako chlapec. Svedomitý záhradník, dobre sa rozhodol, keď ho poveril starostlivosťou o toto miesto.
Tmavé dvere do domu, stojí priamo pred nimi, nohy si ošúcha na železnej mreži. Vchádza, pomaly s nedôverou. Do miestnosti preniká svetlo, slnečné lúče dostali chuť presvetliť tento kúsok sveta. Bezo zmeny, všetko je tak, ako predtým. Kdesi v rohu zastrčená komoda so zásuvkami a na nej fotografia. Žena, tie biele vlasy jej neskutočne pasovali, prechádza po nej prstom. Odrazu sa zvrtne a kráča opačným smerom. Topánky, hnedá koža, berie ich do rúk, sadá si na blízku stoličku. Obzerá si ich, akoby ich nikdy nevidel. Kdeže, patrili mužovi jeho života. Neváha ani chvíľu, musí to spraviť, jednoducho chce.
Posteľ, leží na nej, nohy zvesené dolu. Otcove topánky, obul si ich. Spomína, je to také živé, všetky tie pekné chvíle, miloval ho do poslednej sekundy. A potom, keď to prišlo, nedokázal sa s tým vyrovnať, musel odísť. Preč, ďaleko odtiaľto. Všetko zamkol a nechal tak, vedel, že raz sa vráti.