Oblaky, možno obláčiky, väčšie i menšie. Je ich toľko a kdesi pomedzi ne ukryté slnko. Žlté, veľmi sa však neukazuje, akosi sa mu nechce. Lenže ja ho musím nájsť, je to predsa moja hra, robím to tak každé ráno. „Erika, dnes nie, veľmi sa ponáhľam,“ vypustí z úst žena stojaca vo dverách. Ach nie, namiesto oslovenia „miláčik“ len obyčajné meno. Moje meno. Nie, nechcem to takto, aspoň ráno nie. Nepozriem na ňu, namiesto toho sa ukryjem pod perinu plnú obláčikov. Nech ma nevidí, možno potom odíde a aj moja hra bude. Musí byť, jednoducho na tom trvám, som decko.
Á, počujem kroky, konečne je preč, to praskanie podlahy sa mi páči, toľko mi napovie. Hlava spod periny, ruky tiež, hľadanie slnka je tu. Som šťastná, takto si prestavujem ráno. Kroky, už zasa sa blíži a prihovára sa mi. „Erika, nebudem ti to znovu opakovať, nie si malá.“ Praskanie podlahy sa mi mieša v ušiach s nepríjemným hlasom. Radšej rýchlo konám, perina preložená na polovicu, vankúš postavený presne podľa pokynov, nechcem ju nahnevať. Je prísna, až príliš a to nikdy nie je dobré znamenie.
„Dobré ráno,“ zaznie, len čo prekročím prah kuchyne. Kakao na stole, na tanieri kúsok vianočky. Bez džemu, to maslo by som na nej radšej nevidela. Som marhuľová. Pozrie na mňa tým svojím pohľadom, viem, čo bude nasledovať. Biele tričko, modrá sukňa, odchod z domu sa blíži. Ešte posledný hlt kakaa, vianočku beriem do ruky. Musí to ísť rýchlo, autobus o chvíľu odchádza.
Dlhá ulica lemovaná domami, neďaleko zastávka. „Maj sa moja,“ skláňa sa ku mne a čosi mi vešia na krk. „Prídem neskoro,“ dostane zo seba ešte a mizne v útrobách autobusu. Kopem do kameňa, ktorý leží predo mnou. Možno je za tým moja zlosť, zasa som dostala kľúč od bytu. Na fialovej stuhe. Je mi smutno, do večera budem sama.