Sedí, nohy akési pokrútené, akoby ani neboli jej. Kdeže, pravá, ľavá, patria jej. Zvláštny pocit, nehýbe sa, ale tie malé potvory sú všade. Pochodujú jej po tele, pomaličky sa rozliezajú, dostali sa aj do vlasov.
Ruka, vystrčí ju, siahne si ňou na tvár. Neponáhľa sa, to ani nechce, vydáva sa na prieskum. Vankúšik prsta, spočiatku len jeden. Dotyk zvláštny, opatrný, posúva sa, akoby sa bála zostať na mieste. Horná pera, tam sa dostala. Aj to len s námahou. Bez rúk je aj toto nadľudský výkon.
Ruky, tie šikovné zariadenia, ktoré toho toľko vedia. Čo si len človek spomenie. Lenže tie jej sú zviazané akousi divnou šnúrou, ktorá jej derie kožu. Au, bolí to a pri pohybe je to ešte horšie, bolesť sa znásobuje. Keby sa jej mohla zbaviť, čo všetko by bola ochotná obetovať. Kašľať na to, už o tom nepremýšľa, je to zbytočné, ruky si neoslobodí. Je len slabá žena a skúšala to už toľkokrát.
Pohyb na jej meravom tele, už si takmer nohy necíti. To všetko poloha a tie krpaté potvory. Behajú jej po tele z jedného konca na druhý. Mravce, kdesi tu musí byť mravenisko, inak by tu neboli. Nejaké možno, lenže sú ich tu húfy. Nevidí ich, všade okolo nej je hustá tma a tá šatka. Zakrýva jej oči, len kdesi pri pravom oku je štrbina. Malá, nenápadná, asi preto je ešte tam.
Tenisky, stále ich má pred očami a ešte ten hlas. Ťahal ju násilím, pripútal v rohu miestnosti. Nepovedal toho veľa, ale ten hlas. Pamätá si, identifikovala by ho. Mladík, je si istá. Keby vedel, dávno by zakročil, šatku previazal a štrbinu zlikvidoval.
Úvahy, má ich toľko, aj prst na perách akosi pozabudla, už jej po ňom lezú mravce. Je napätá, musí niečo vymyslieť a rýchlo. Inak nič, jeden z dvoch jej prinesie jedlo a možno už nebude mať príležitosť. Odozva musí byť rýchla.