Rifle, tenká bunda, pod ňou krátke tričko. Príliš naľahko, skonštatovala by mama. Nemohla, nedostala príležitosť, dnes mala svoj vlastný program. Vlastne, je to tak lepšie, zbytočne by ju to dráždilo. A potom, tie konfliktné situácie nie sú nikomu príjemné, ani mne nie. Som dospelý, keď sa rozhodnem, chcem, aby bolo po mojom. Možno príliš tvrdohlavý, mám to po otcovi.
Hm, ale ten vietor, veľmi príjemné to nie je. Bunda toho veľa nezadrží a tričko mi nepomôže. No nič, som chlap, aspoň sa tak tvárim, dnes je to nevyhnutné. Nesmiem zlyhať, niečo také by som si neodpustil. Už sa to začína, telom mi lomcuje nervozita. No teda, a to nemám problémy s trémou. Sú takí, poznám viacerých, asi najhoršie na tom bol spolužiak zo základnej školy. Stáť pred tabuľou bolo pre neho utrpením. Ľutoval som ho, ale jemu to príliš nepomohlo.
Tri hodiny popoludní, to je ten čas, postupne sa to blíži. Hm, akosi mi aj teplo začína byť, všetko okolo mňa sa rýchlo mení. Vlastne, už je tu, vidím ju, tá červená bunda sa nedá prehliadnuť. Beží, tempo pokojné, vyrovnané, presne ako vždy. Musí to vyjsť, hovorím si a vnútorne sa posmeľujem. Veľmi rušno tu nie je, v okolí je niekoľko osamelých jedincov a zopár dvojíc. Každý sa stará o seba, len ja som výnimka. Pozerám po nej, som príliš napätý, možno je to na mne aj vidieť.
Hurá, sadá si, je to presne tá istá lavička. V tieni stromu, asi platan, skúšam svoje znalosti stromov. Teraz je to jedno, mojím objektom je ona. Sedí a zhlboka dýcha, počujem každý jej nádych a výdych. Oddychuje, ale ja nemôžem, musím sa rozhýbať, prílišné otáľanie ma môže stáť veľa.
No nie, práve popred lavičku si to namierila rodinka s dvomi deťmi. Chlapec a dievčatko. Presne toto sa nemalo stať, ako som to mohol dopustiť. Odrazu všetka jej pozornosť patrí deťom, dievčatko sa pri nej dokonca pristaví. Len čo prejdú, vstáva a pokračuje v behu, mňa si ani nevšimne.
Stojím bez pohybu a pozerám za ňou. Všetky šance som premrhal, dnes jednoducho nemám svoj deň. A ten vietor, akosi mi začína byť skutočná zima.