Miestnosť, poschodie piate, okno do dvora. Keby tu aspoň výťah bol, lenže to sa jej môže iba snívať. Dnes už trikrát, všade samé schody, už si ledva nohy vlečie. Ani zamračená suseda z vyššej vekovej kategórie jej náladu nezlepšila, takmer do nej vrazila. Tá jej tupá tvár, ako ju len neznáša, odpor k nej si ani pestovať nemusela. Prvé stretnutie a hotovo, jednoducho je to vzájomné.
Kľúčom otočí dvakrát a vojde dovnútra. Mokrý kabát prehodí na improvizovaný vešiak. Bŕŕ, anglické počasie, človek chodí medzi dažďovými kvapkami, vlastne mokne. Slnka tu veľa nie je, akoby ani neexistovalo, občas sa jej zmocní dojem, že sa z toho zblázni.
Ešte aj ten mobil, zazvoní vždy v najhoršiu chvíľu. Áno, presne pri stretnutí s tou starou bosorkou. Vydoluje ho z vrecka nohavíc a hodí na drevený stôl, takmer doslova. Ani nevie kto telefonoval, možno to ani nechce vedieť. Sadne si na drevenú stoličku, prisunie si ju k stolu, hlavu spustí do dlaní a niekoľkokrát si pretrie tvár. Á, ešte aj zadok ju rozbolel, nábytok v tomto byte sa nedá veľmi tolerovať, nič pohodlné tu nie je. Ani trochu, ani sedačka v druhej časti miestnosti veľa komfortu neponúka, dobré časy už má dávno za sebou.
Náhlivo sa postaví a hľadí do chladničky, najvyšší čas niečo vymyslieť, anglická strava sa jej vôbec nepáči, dokonca jej nerobí dobre. Nikde nič, v celej chladničke zostalo len niekoľko nevábne vyzerajúcich zvyškov. Záchrana v poslednej chvíli, aj takto by mohla nazvať misu kukuričných chrumiek. Miznú v jej ústach, keď sa konečne dostane k telefónu.
No nie, zasa otec, akoby ju nepočul včera, veď jej nemusí telefonovať každý deň. Lenže on, vraj aby vedel, ako sa má jeho dievčatko. Nohy natiahne pred seba, hľadí na svoje mokré tenisky a púšťa sa do ďalšieho dobrodružstva. „Áno, tati, mám sa výborne, veď vieš, hovorila som ti o tom už včera. Áno, aj škola ide a ubytovanie je super. Neboj sa všetko je v poriadku a pozdravuj maminu.“
Hotovo, na dnes to má za sebou a teraz rýchlo k tej mise, v bruchu jej začala vyhrávať neznáma kapela.