Dvere sú zatvorené a ja niekde za nimi, v priestore medzi dverami a oknom. Steny biele, úplne obyčajné. Dana také chcela, pre mňa by zniesli aj nejakú farbu. Nič tmavé, asi niečo smerom k žltej, je to farba, ktorá mi dáva energiu, akoby ma ňou nabíjala.
Lenže teraz je okolo mňa všade biela, farba bez významu, pre mňa určite. Žiadne pocity, len samá bezvýznamná prázdnota. Pozriem smerom k oknu, je pootvorené, asi preto tie zvuky. Doliehajú ku mne, nuž započúvam sa. Spočiatku hlasná hudba a potom už nič. Vlastne áno, zvuky áut valiacich sa širokou ulicou, ktorá sa tiahne popod naše okná. Ako nikdy neutíchajúca riava, žlté, modré, červené, strieborné, čierne a ďalšie farby striedajúce sa v rýchlom slede. Mám ich pred očami, akoby som bol ich pozorovateľ.
Omyl, sedím v izbe za zatvorenými dverami a dýcham. Áno, to je ten zvuk miešajúci sa s ostatnými, moje dýchanie je príliš rýchle a hlasné. Zreteľne ho počujem, ani rútiace sa autá ho neprehlušia. Nemôžu, v tomto stave určite nie. Posadím sa na stoličku, hlavu spustím do dlaní, niekoľkokrát si pretriem tvár. Chcem sa upokojiť, rýchle dýchanie mi robí starosti. Ženie ma kamsi, kde nechcem byť. Nie, takto to ďalej ísť nemôže.
„Tie ženy“, precedím cez zuby a myslím na Danu. Áno, to ona, len ona za všetko môže, všetky ostatné ženy môžem nechať na pokoji. A vôbec, ženy okolo seba mám rád, sú to fascinujúce stvorenia. Len tá moja, robí mi starosti už dlhší čas. Nie je s ňou reč, odkedy si Aďa zbalila veci a odišla s priateľom, nedá sa s ňou vydržať, háda sa so mnou pre každú maličkosť.
Mením polohu, namiesto stoličky smerujem do polohy ležmo, možno to zaberie. Ruky si kladiem na brucho, privieram oči a vnímam svoj dych. Celkom sa mi darí, pomaličky sa upokojujem. Možno by som aj zaspal, keby nie ona. Trhnutie kľučky na dverách ma vracia do reality, hľadím Dane do tváre.