Teplo, cítim ho, postupuje mojím telom, dôkladne, pomaličky. Bŕŕ, asi to už nevydržím. Telom mi mykne, začína to kdesi dole. Aha, posteľ, ešte stále som v nej. Nečakám už ani minútu, odkopnem perinu, v okamihu je to lepšie. Radiátor, možno som ho nevypol, keď zabudnem, dopadne to takto.
Prečo vlastne? Okolo mňa svetlo, pomaličky sa začína ukazovať slnko. Zvláštne, v tomto čase mám byť v práci. Stôl zastrčený v rohu miestnosti mi dáva za pravdu, aj počítač je vypnutý. Ležím a niekoľkokrát sa natiahnem. Slastne, presne ako to mám rád. A v tom si spomeniem, riaditeľ pobočky robil poriadok s dovolenkami. Padlo rozhodnutie: „Všetky vybrať do konca mesiaca.“ Hm, pre mňa príliš násilné, dokonca aj rýchle. Možno by som sa aj rozhodol, ale pokojne, po svojom.
A preto som v posteli, dôvodom je dovolenka, tri dni zvláštneho leňošenia. Núteného, aby som nezabudol pripomenúť. Dobre teda, kladiem nohy na podlahu, pekne jednu po druhej, všetko po poriadku. Hurá, stojím a keby len to. Cvičím, krátka rozcvička mi spraví dobre, ruky natiahnuté, hlava na jednu i druhú stranu. Postupne prichádzam k sebe, akoby som sa stával človekom.
Kuchyňa, až tam som sa dostal, prišla mi chuť na raňajky. Niečo si zobnúť bez zhonu, naháňania. To cez pracovný týždeň nemôžem, asi nie som typ stvorený pre pokojný život. Od rána v strese a potom až do večera, rýchle pracovné tempo, to som ja.
Dovolenka, tá potvora, ešte sa s ňou len zoznamujem. Som rozhodnutý, využijem príležitosť. Raňajky na stole, chlieb so šunkou v mojich ústach. Prežúvam a hľadím na ulicu. Starší pán s francúzskou barlou v ruke, mladá žena s dieťaťom, ktoré chce kráčať opačným smerom a niekoľko náhliacich sa jedincov.
Narýchlo prehltnem posledné sústo a viem, že musím. Ulica, dostať sa von medzi ľudí je cieľ. To ticho, už ho neznesiem. Rifle, tričko, kabát a som pred dverami bytu. Niekoľko krokov po schodoch a počujem: „Dobrý deň, pán sused.“ „Dobrý deň,“ opätujem pozdrav a obzerám si ženu, ktorá ho vyslovila prvá. Stavil by som sa, že som ju nevidel. Vlastne, asi aj, len som si ju nikdy nevšimol. Dve poschodia nižšie, už zasa sa mi ktosi prihovára. Muž v rokoch štýlovo oblečený s klobúkom na hlave. Z mojej strany je to rovnaké, zdravím ale nepoznám. Určite nie, aj by som sa stavil.
Po chvíli som vonku z vchodovej brány, do vlasov mi fúkne vietor. Svieži januárový, asi mi je trochu zima. Som naľahko, poviem si, aby som vedel, že som pri obliekaní pochybil. Hm, to je najmenej, pousmejem sa a trielim k novinovému stánku. Už držím v ruke jeden výtlačok dennej tlače a smerujem k domu. Hlavu mám plnú susedov, dnes som zistil, že ich ani nepoznám. Asi som pohrúžený do svojej práce a možno aj do seba, neviem.
Dnes je však všetko inak, práve držím dvere mladej mamičke s kočíkom a pekne sa na ňu usmievam. Mám dovolenku…