Sedím na stoličke, obe ruky mám kdesi pod bradou. Podopieram si ju. Póza, netvárim sa dôležito, ale zotrvávam si na svojom. Nehýbem sa. Ale prečo? Mohol by som, úplne slobodne. Lenže, je to o mne, moje rozhodnutie je dôležité. Nikto okrem mňa tu nie je, som na to sám.
Predo mnou miska, biela s farebnými kvietkami, plná arašidov. Solených. Mňam, dobrota, ktorá vždy tak rýchlo zmizne. Stačí ju postaviť kdesi do mojej blízkosti. Hm, aj teraz je to tak, skúšam odolať. Lenže tie prsty, akoby chceli tancovať, odmietajú mi poslušnosť. Nechcem, nepodľahnem, dnes nie, som rozhodnutý.
Ešte chvíľu a moja ruka je ponorená. Do vody nie, misa s arašidami mi vyhovuje, preberám prstami a hotovo. Niekoľko kúskov, opatrne ich nesiem k svojim ústam. Nakloním sa, myslím na to, aby mi nespadli. To nie, táto predstava sa mi nepáči. Netrvá dlho a sú tam, niekoľko kúskov v mojich ústach. Nádhera, tá slaná chuť, rozplýva sa na mojom jazyku. Pomaličky, postupne.
Som pokojný, keď sa zháčim. Odrazu, je to také prudké, akoby sa stalo niečo veľmi zlé. Vlastne aj, vôbec tu nemám takto pokojne sedieť a chrúmať túto dobrotu. Prehltnem a pozriem smerom hore. Lampa, svieti smerom na mňa. Rýchlo náhlivým pohybom ju vypnem.
Nechcem svetlo, potrebujem tmu, hustú, čiernu. Áno, to je ono, povzbudzujem sa, keď sa snažím dostať k stoličke. Sadnúť si, to je moja méta. Je to také jednoduché, lenže… Moje oči sú zatvorené, akoby mi nestačila tá tma. O čosi som zakopol, moja orientácia je žalostná. Ruky, dávam ich pred seba, pomáham si ako môžem.
No konečne, ukladám svoje telo do sediacej polohy. Napokon sa mi to podarilo, ale… Áno, také to bude aj pre Štefana. Môjho otca, po toľkých rokoch stráca zrak.