Ruky, jedna a druhá. Výborne, mám dve, dokonca ich rozlišujem. Pravá, ľavá, odkrývam skutočnosti, ktoré už dávno viem. Hovorím tomu potreba, jednoducho ju mám, tu a teraz. Žiadne hlboké myslenie, do toho sa nepúšťam. Možno by som aj chcela, lenže…
Nie, nechcem, ani váhať nemusím, vôbec o tom neuvažujem. V prstoch držím čosi. Bavlna, inak pletacia priadza. Žltá, akoby som v rukách držala slnko, už len slnečné lúče chýbajú. Kdeže, sú to len akési spletené bavlnky navinuté do určitého tvaru.
Nečakám, nožnicami si odstrihnem kúsok a potom, už som vo svojom živle. História, pre mňa určite, podoberám prstami jemnú priadzu raz z jednej a potom z druhej strany. Áno, takto to má byť, teším sa, keď sa mi to podarí. Nerobila som to už roky, akoby som zabudla na všetky tie detské pletky. Áno, táto bola jedna z nich, sedeli sme s dievčatami na vyvýšenom múriku a vo vrecku sme mali zasunuté bavlnky rozličných farieb. Každá svoju a potom sme si ich vymieňali.
Zima, akoby mi práve preletela telom, prehodím cez seba mäkký župan, na nohy si natiahnem ponožky. Začína to byť lepšie. Uvažujem, do práce sa ešte ponáhľať nemusím. A vôbec, dnes som sentimentálna. Poriadne, akoby to bola moja povinnosť a chcela by som niečo dosiahnuť.
To nie, takto to veru nebude. Som len nejaká sentimentálna, vraciam sa do detstva. Ja, Denisa, Ľubica, Dana, Katarína, Hana a… Mená, nejaké som dala, lenže na všetky si nespomeniem. Teraz nie, možno potom.
A Miloš, môj brat.. Chlapčisko so strapatými vlasmi , blonďavé, modré oči ukryté pod dlhšou ofinou. Naháňa loptu, už ho vidím, ako sa rúti. Nohavice roztrhané, koleno vonku. A všade radosť ukrytá v detských očiach.
A dnes? Úplne iný svet, hlava mojej vnučky neustále strčená v mobilnom telefóne a možno niekoľko lenivých krokov k tomu. „Babi, ty tomu nerozumieš,“ odráža moje pochybnosti. Bez pohybu, bez radosti…