Nohavicový kostým a do toho vhodné tričko, všetko zladené aj farebne. Zrejme to nebude štýl pre každého, ale k nej sa akosi hodí. Nádvorím vykladaným masívnou dlažbou sa ozýva zvuk, klopkanie podpätkov. To ona, kráča k masívnym dverám.
Schodište, stúpa smerom hore a situácia sa niekoľkokrát opakuje. Postojí, niekoľkokrát sa nadýchne, tých schodov bolo pomerne veľa. „Dobrý deň,“ zdraví vo dverách, sebavedomo a milo. Muž sediaci pri stole na kancelárskej stoličke si ju obzerá. Práca, len toto slovo ju zaujíma, chce, dokonca ju vyhľadáva. „Prečo?“ kladie otázky riaditeľ. Rodina, deti a to všetko okolo nej, už je čas zamestnať sa. „Ale práve tu? Na tomto zvláštnom mieste?“ Prečo nie, čuduje sa ona, nechce nič, len pracovať.
Knihovníčka, tomu sa kedysi venovala a veru, v tom bola dobrá. Možno, ale muž sediaci oproti nej o tom nie je presvedčený. „Práca áno, ale nie tu, skúste o tom porozmýšľať, nie je to také jednoduché.“ Hotovo, veľké železné vráta sa zatvorili a ona sa ocitla uprostred ulice. Hm, nebolo to zlé, len ten výsledok, na tom ešte musí popracovať. Takto by to ani nebola ona, vždy cieľavedomá, schopná dokázať aj nemožné.
Dvere veľkého rodinného domu zatvorené, okolo nej ticho. Len ona a myšlienky, v týchto priestoroch to z nej postupne opadne, tu sa nemusí na nič hrať. Čaro domova. Stojí a premýšľa, od smrti manžela je všetko akési komplikované. Starý čln pri dome, hľadí cez okno smerom k nemu. Opraviť ho? Alebo predať? Rozhodnúť sa bude najhoršie, ani jedno riešenie sa jej akosi nepáči. Dcéra jej tlačí kupca, vraj má obrovský záujem. Lenže ona sa ešte nerozhodla, prešľapuje na mieste.
Zvonček, ozve sa odrazu, dotieravý, nástojčivý. „Ahoj, mami,“ bozkáva ju dcéra vo dverách. Je taká aktívna, až príliš. Jedna spoločná káva, k tomu kúsok koláčika a všetko je vonku. „Ale prečo by si pracovala, veď ocko, zabezpečil ťa dostatočne. A potom, vieš predsa ako dlho si bola v domácnosti.“ No práve, tieto veci, možno to nebolo najlepšie rozhodnutie, ale ona je tvrdohlavá. Dostala to do vienka po otcovi, aj on taký bol.
Nový pracovný týždeň, v kalendári pondelok. Veľká brána otvorená, schodište zdolané, ani nadýchnuť sa dnes nepotrebovala. „Dobrý deň, pán riaditeľ.“ Znovu na rovnakom mieste. Je rozhodnutá, chce pracovné miesto knihovníčky, teraz a hneď. „Tak predsa ste sa vrátili?“ pýta sa jej muž s okrúhlou tvárou. Darí sa jej, v tvári má ľahký úsmev, je uvoľnená a bez stresu. Ale rozhodnutá.
Netrvá dlho a formality má za sebou, dokázala to, nastupuje hneď zajtra. Ešte nejaké doklady potrebné pre pôsobenie v tejto inštitúcii a môže začať. Teší sa, už videla aj knižnicu, veľká, len ju musí zaplniť knihami. To bude jej výzva a na tie ona je.
„Dovidenia,“ potrasie jej riaditeľ rukou a o chvíľu už stojí na opačnej strane ulice. Dnes vyšla ako víťaz a od zajtra pracuje. Vo väznici, ale to jej vôbec nevadí, práve naopak, už sa vidí, ako si to všetko zorganizuje.