Ráno, ten zvláštny čas, keď sa svet okolo nás prebúdza. Hm, niečo pre ňu, všetko jej príde také čisté, akoby nevinné. Nepremýšľa, jednoducho nechce, tak to cíti. Nový začiatok, ktorý prichádza po tmavej noci, je to pre ňu také svieže, možno až oslobodzujúce.
Vstáva skoro. Nemusí, jednoducho zvyk, chce si vychutnať každé ráno. V každom ročnom období. V horúcom lete, keď rána prinášajú príjemné ochladenie, počas jari, keď sa opäť rozvíja zeleň okolo nás a vtáky trilkujú a prinášajú radosť. Rovnako však na jeseň i v zime, keď sa tak radi ukrývame do svojich domov, aby sme unikli nepríjemnému chladu. Na počasí nezáleží, ráno ako ráno, všetky sú také okúzľujúce. Ulice pomaličky ožívajú, objavujú sa prví jedinci náhliaci sa za svojimi povinnosťami.
A potom je tu ona. Ukrytá vo svojom byte. Okno dokorán, do izby prúdi chladný vzduch, ktorý sa krúti okolo jej nôh. Studený je, predpoveď počasia zo včerajšieho večera bola presná, teploty poklesli k bodu mrazu, možno ešte nižšie. Nevadí, cez nohy si prehodí starú kockovanú deku a dýcha. Zhlboka, akoby chcela do svojich pľúc dostať čo najviac vzduchu. Cíti sa dobre, toto je ten moment, na ktorý sa tak tešila. Každý deň, znova a znova.
Na starej kuchynskej linke stojí červený hrnček. Natiahne ruku, skúša teplotu. Fíha, už aj horúci čaj jej vychladol. Privrie okno a pomaličky si vychutnáva medovkový čaj. Dnes si vybrala tento, každé ráno si dopraje inú bylinku. Popri tom z času na čas sleduje veľké hodiny. Je pokojná, ale nedočkavá. Odrazu hluk prichádzajúci z predsiene, akoby to boli dvere a kľúče. Čosi také.
„Dobré ránko,“ zdraví ju žena prichádzajúca do kuchyne. Mladá je, plná života a tvár jej zdobí úsmev. Opätuje ho, na tento okamih čakala. „Dobré ráno, Zuzka.“ Konečne, pravá ruka, ľavá, potom nohy. Ešte kabát, pohodlne sa usadiť na invalidný vozík a ide sa. Zuzka ju tlačí z bytu priamo do výťahu.
Teraz začína jej skutočné ráno. Milí susedia, priateľskí psíčkari a kontakt so životom.