Všade bielo, záľaha snehu, akoby okolo nej bola mäkká perina. Inej farby niet, ešte aj strechy domov sú ukryté, len vyčnievajúce komíny si spokojne bafkajú. Pozerá po nich, možno si práve niečo medzi sebou hovoria. Keby tak rozumela ich reči, postojí a hľadí smerom hore. Do tváre i očí jej padajú snehové vločky. Väčšie, menšie, so záujmom ich sleduje. Ich tanec, pozdáva sa jej. Len tie komíny, vôbec im nerozumie, všade okolo nej ticho. Prílišné ticho. Neverí mu, možno v niektorom z týchto domov býva nejaké dievča. Možno také, ako ona.
Hm, pridá do kroku, čiapku si stiahne na uši. Ešte dva kroky a stojí. Hlava hore, jeden z komínov. Dostať sa tak na strechu, to by bolo, možno by aj do domu videla. Chcela by. Namiesto toho stojí na ceste, pred ňou záveje čerstvo napadnutého snehu. Evička, Deniska, Miška, Katka. Toľko mien, poriadny výber. Lenže ako to má vedieť? Bývať tam môže ktokoľvek a to dievča…
Veľký drevený stôl v priestrannej izbe, okolo niekoľko stoličiek. V rohu miestnosti pri okne stromček. Vianočný, ihličky zdobené farebnými guľami, svetielkami a čokoládovými cukríkmi. Voňavé, také lákavé. Len ruku natiahnuť a po nich siahnuť. A tam kdesi žena, vlasy hnedé, dozadu začesané. Okolo pása zástera s veľkými vreckami a v tvári úsmev. Široký, taký už nikdy nevidela, takto sa usmievala len ona.
„Mami, chcem ťa,“ dostane zo seba. Jej tichý hlas zanikne v bielej takmer rozprávkovej krajine. Telom jej prejde chlad, niekoľkokrát za sebou si pošúcha ruky. Sú skrehnuté, stála tu príliš dlho. To ten komín, nevedela sa od neho odtrhnúť. Lenže, tam vo vnútri je iný svet, nepatrí jej, s tým jej nemá nič spoločné.
„Mami,“ skúša to ešte raz so slzami v očiach. A potom… Vidí ju, ešte aj ten úsmev, akoby sa vznášala v snehovej krajine, je tu s ňou. Odrazu odlepí nohy od udupaného snehu pod nohami a kráča. Nevie kam a vlastne ani nechce, hlavne, že je tu ona. „Už ťa nepustím,“ povie ešte rozhodným hlasom a nasleduje ju.