Vrznutie postele. Zvuk, počuje ho každé ráno. Aj dnes, stačí sa posadiť, nohy spustiť dole. Á, uši dostávajú zabrať. A susedia, ani oni z toho nemôžu mať radosť. To berie, lenže prenájom nepustí, nábytok cudzí, ani posteľ nie je tvoja. Takto to chodí, si v priestore, kde takmer nič nie je tvoje. No a, dnes je taká doba, nemôže mať každý hneď vilu v dobrej časti mesta. Možno raz…
Nesťažuje sa, berie realitu. Niekoľkokrát sa natiahne a dá niekoľko klikov. Pre formu, jednoducho si na ňu potrpí. Úchylka? Možno, každý má svoju. Ešte pohľad do zrkadla a je v kuchyni. Dóza s červenou ružou, najvyšší čas na kávu. Bez nej nefunguje, nemôže, má to tak už celé roky. Ešte matka žila. Boli časy, vtedy prenájom nepotreboval. Vďačný? Asi nie, toto nebola jeho parketa, ale páčilo sa mu to. Vlastne, čosi z toho, strata slobody bola pre neho obťažujúca a dohľad matky nepoteší. Kto zažil, ten vie. Najhoršia bola prehnaná starostlivosť a chuť všetko vedieť.
Hm, káva na stole pomaličky rozvoniava. Super, o chvíľu ho postaví na nohy. A potom raňajky. Nič zdravé, na to on nie je. Vajíčka, možno tri, klobása nakrájaná na kolieska, na slaninku nezabudne a horčica, tá musí byť. Výdatnosť, na tú sa zameriava, telu treba dopriať. Potom prichádza výkon, už šliape do pedálov a tvári sa ako športovec. Bicykel je fajn vec, dostane ťa, kam potrebuješ.
„Dobré ránko, susedko!“ prihovára sa mu chlap vrtiaci sa okolo psieho zadku. Zvieratá, nemusí ich, ale hovoriť ostatným to nebude. Nepatrí sa, ešte by išli reči. Nepotrebuje ich, chce pokoj. Zvyčajná trasa, kdesi pod mostom parkuje tátoša. To ticho, miesto, ktoré mu dáva všetko, mestský ruch a…
Je bez pohybu a čaká. Netrvá dlho, príležitosť prichádza. Tiché kroky, ešte chytiť správny smer. Vôňa, vletí mu do nosa, akási zmes, z ktorej si nevie vybrať. Dráždi ho, postupne zrýchľuje, tempo je dôležité. Ten zadok, vrezané legíny čiernej farby v spodnej časti lemované pestrými farbami, biele tenisky. Hm, je pri chuti, už ju skoro má.
Miluje tieto miesta, tajomné mestské zákutia, dávajú mu tak veľa.