Moje nohy, jedna a za ňou druhá. Je to tesné, k omylu však nedochádza, aj obdiv si to zaslúži. Dobre vymyslené, jednoducho na striedačku.
Kladiem ich vedľa seba, pomaly a presne. Nepremýšľam, konám automaticky. Len tak, akoby som ani nemohla inak. Vchodové dvere smerom von, práve opúšťam tento priestor. Bezpečie, áno to je ono, za týmito dverami ho strácam.
„Dobré ránko,“ ozve sa kdesi, len čo vystrčím hlavu. Strapatá som, to tie moje vlasy, pôsobia tak. Akoby som sa ani nečesala. Opak je pravdou, túto činnosť nikdy nevynechávam. Nemôžem, vlasy jednoducho nevymeníš. Upravíš, to áno, ale nič viac. Dedičstvo. Nech je to akokoľvek, priestory bytu opúšťam upravená.
Výťah niekoľkokrát zastane, strácam trpezlivosť. „Nedočkaví susedia“, frflem na ich adresu. Musím, potrebujem si uľaviť, keby aspoň počkali na moment, kedy príde výťah. Lenže to nie a potom stojím na každom poschodí. Zbytočne.
Rútiaca sa brána, to je zvuk, akoby sa práve stalo niečo hrozné. Kdeže, len som sa dostala na ulicu. Konečne. Kráčam, jedna noha vedľa druhej. Už zasa, tmavou ulicou sa ozýva klopkanie mojich lodičiek. Som za dámu, len keby sa ku mne neblížil muž. Nepoznám ho, jeho tvár, nikdy som ho nevidela.
Bojím sa, je tma, ulica je prázdna a do auta ďaleko. Moje nohy, keby tu nebol ten zvuk, najradšej by som si vyzula lodičky. Kašlem na eleganciu, odrazu pre ňu strácam zmysel.