Som kdesi a sedím. Viem to presne, môj zadok niečo tlačí. Snažím sa, chcem zistiť pôvodcu, byť dôkladný. Hm, smiešne slovo… kedysi možno.
Iný príbeh, hovorím si a viem, že mám pravdu. „Pravda,“ povedala by moja matka. Čo to je? Úprimná, jednoduchá žena. Miloval som ju. Vždy, celý život. Aj vtedy, keď ma nechcela nechať na pokoji. Hovoril som jej, bolo to však márne, mala svoj rozum. Jednoducho tvrdohlavá.
Nadvihnem jednu stranu tela, som v pomykove. Ešte aj tie prsty, začínajú sa mi triasť. „Hlúposť!“ presviedčam sám seba. Denis, ešte aj on sa na mňa pozerá, hľadí mi priamo do tváre. Skúsim to aj ja, opätujem jeho pohľad. Nech sa páči, nech si užije.
Lenže on sa smeje, priamo pred mojimi očami mám jeho zuby. Vlastne to, čo z nich zostalo. Torzá, a ten zápach, rinie sa mu z úst. „Tak už potiahni a neotáľaj!“ pobáda ma k činnosti. Chce sa mi povedať mu niečo nepekné, potom sa spamätám. Nemôžem, nemám nikoho iného. V tomto svete je to o čosi drsnejšie, namiesto rečí vezmem do ruky figúrku. Červenú, túto farbu som si vybral. Ťahám. No konečne, ešte jeden ťah a vchádzam do domčeka.
Teším sa, akoby som bol malý chlapec. Hra „Človeče, nehnevaj sa“ ma baví. Hral som ju aj kedysi. S matkou. „Domček,“ precedím tichým hlasom pomedzi zuby. Miesto, kde sa človek cíti tak dobre. Má to tak byť.
Oči, začínajú sa mi lesknúť. Tlačia sa mi do nich slzy, akoby sa čosi s nimi dialo. Prichádza uvedomenie, je stále silnejšie. Sú to už roky, prišiel som o dom.