Dnes, práve začína tento deň. Pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok, možno sobota či nedeľa. To je výber, skutočne pestrá ponuka.
Papuče. Mám ich pred sebou, poukladané pekne jednu vedľa druhej. Dbám na to, jednoducho to tak musí byť, takmer ako dvojičky. V tomto prípade som detailista, ach tie papuče. Aj kolegovia sa mi smejú, chlapi čosi také vraj nerobia. Možno ženy, vravievajú občas s nádychom pohŕdania v hlase. „Slabšie pohlavie.“ Neviem, akosi nesúhlasím, akoby som chcel protirečiť. Mám to v ústach pripravené na jazyku, len to zo seba dostať.
Načo aj? Nikto okrem mňa tu nie je, všade naokolo prázdnota. Ešte aj dni v týždni sa mi pomiešali, neorientujem sa správne. Sedím na posteli, nohy bez ponožiek, hompáľajú sa mi. Pohľad mám zapichnutý do okennej tabule, hlavou nepohnem. Som zaujatý, venujem sa jej, pozorujem ju. Môj pohľad patrí len jej. Tie tvary, predstavivosť pracuje, zapájam všetky svoje zmysly. Pohyb, registrujem ho. Pomalý a poriadne ladný, akoby tancovala. Vlastne aj, je to pre mňa fascinujúce. Nechcem sa jej vzdať, sklopiť zrak, by pre mňa znamenalo stratu. To nepripustím…
Ale nie, jej pomalý pohyb, odrazu akosi zrýchlila. Rúti sa smerom dole. Strácam ju, už ju nevidím, je nenávratne preč. Smútim, ale to je život kvapky. Prší…