Je ráno? Ani nie, dopoludnie preletelo prirýchlo. Pre mňa určite. Sedela som za počítačom a pracovala, pred očami sa mi mihali písmená. Triem si raz jedno a potom druhé oko rukou. „Hm, takto nie, dostane sa ti do očí nejaká infekcia.“ Áno, takto mi to hovorievala najdôležitejšia žena môjho života. Boli časy, ešte som bola malá, proste dievčatko.
Už hrmoce, počujem ho, akoby ani nevedel chodiť potichu. Výťah. Nie je to tak dávno, čo ho rekonštruovali. Ôsme poschodie, kovové dvojité dvere sa s rachotom otvorili. A v jeho útrobách ona. Tváriaca sa milo, v tvári sa jej pohojdáva úsmev. „Dobrý deň,“ zdravím a čakám, čo bude. Pridá ešte čosi? Mám sa jej venovať? Neviem, dnes to však na rozhovor nevyzerá. „Á, pani suseda! Kam ste sa vybrali?“ Tak predsa, nesklamala ma, akosi som to od nej očakávala. Má už vyšší vek, ale to je len číslo, inak je celkom fajn. Jasná myseľ, aj témy by sa dali, vždy sa niečo nájde. Slušne rozhľadená. Už, už chcem niečo povedať, veď patrí sa, úcta k starším mi hovorí toho dosť. Tak ma to naučili. A potom si ju všimnem. Malá, drobná v červenom kabátiku s vrkočmi ozdobenými mašľou. Drží sa jej za ruku, skôr ju stíska. Prihováram sa jej, mám pocit, že musím. Času veľa nemám, ale veď, kontakt medzi ľuďmi je dôležitý. „To je vaša?“ pýtam sa pre istotu. Pritaká, pridá ešte niekoľko viet. Moja pozornosť smeruje k malej. Dostala ma, a tie vrkoče, takú by som asi raz chcela. Teda, až si založím rodinu.
Lúčim sa, viac nemôžem, povinnosti neustúpia. Sú tvrdohlavé a vedenie firmy tiež. Letím ulicou a cestou k autu premýšľam. Taká malá, možno dva roky. No, je tam toho, chcem si povedať, keď sa zháčim. Dve deti a toľko vnúčat. Chlapec, dievča a potom opäť odznova. Čosi tu nesedí, tie deti sú stále malé. Nerastú? Nie, vŕtať sa v tom nechcem, ale… Dnes človek nevie.
Celá debata | RSS tejto debaty