dadama

Vrznutie, tiché, nenápadné, to len jej uši ho počujú. Áno, presne tak, celkom určite je už ráno. Musí byť, za všetkým je zvuk. Tento zvuk. Má ho v ušiach, dostal sa tam pred chvíľou. Je tam, ešte stále, akoby priestory jej zvukovodu nechcel ani opustiť. Stáva sa, jednoducho jej rituál. Však on odtiaľ zmizne, toho sa nebojí, akosi prirodzene sa rozplynie.

Posteľ, stojí v rohu miestnosti. Vpravo, je to tak už celé roky a nemenila by to ani teraz. Zamyslí sa, len tak zľahka, na ráno jej to bude stačiť. Vlastne, akoby ešte spala. Oči zatvorené, telo v polohe naboku. Ráno, už je tu, prichádza ďalší deň. A ona v posteli. Nevadí, zaužívané zvyky nepustia, v jej rokoch určite nie, pomaličky sa prebúdza.

Posteľ, už zasa, vtiera sa jej do pozornosti. No, je tam toho, môže sa zdať niekomu. Vrznutie, ďalšie v poradí. Už druhé, konštatuje sama pre seba a pokúša sa s tým niečo spraviť. Vstávaj, hecuje sa. Možno to pomôže, dúfa skromne. Nič, jej telo je akési stuhnuté, aj nepatrný pohyb dokáže byť nepríjemný. Ešte raz, dáva si záležať, teraz by sa jej to malo podariť.

Zmena taktiky, už to musí prísť. Tretie vrznutie, aj to už má za sebou. Najvyšší čas postaviť sa na nohy, toto ešte neporušila. Nikdy. Ani teraz nie, už je takmer na nohách, trikrát a dosť. Ona a jej posteľ, akosi si na seba zvykli, majú toho toľko spoločného. Vek, je to len číslo, ale predsa, už nie sú najmladšie.

Papuče na nohách, tie od syna, priniesol jej ich z pracovnej cesty. Svetobežník, takmer nikdy nie je doma, až ju pri srdci pichne. Kedysi dávno, bolo to krásne. Ale teraz, nepredstavovala si to takto. Vlastne, je to jedno, iné to nebude. Ona tu a on kdesi vo svete, ďaleko od nej.

Pomalým krokom sa šuchce do kuchyne, chce to kávu, celkom jej prišla chuť. Potom raňajky a kvety. Áno, má ich plný balkón, jej záľuba, pri nich jej prejde čas. Možno aj rýchlejšie ako by chcela. A potom Michal, jeho telefonát. Teší sa, počuť jeho hlas je ako vrátiť sa do starých časov. Kedysi dávno, keď bol ešte chlapec, doma pri nej.