dadama

Dvere sa otvorili, vošla malá. Vlastne, Anka sa zahľadí. Akosi zvláštne, akoby sa jej čosi nepozdávalo. Malá?

Dievčatko poskakujúce pred dverami, veselé, plné energie. A tie vrkoče, no rozkošná. Už sa hrnie dovnútra, je taká bezprostredná a živelná. Miluje ju, jej dievčatko. Držala ju v rukách, keď prišla na svet, maličký uzlíček šťastia. „Šťastia?“ kladie si otázku. Ťažko na ňu odpovedať, je to také komplikované. To je život, veta, ktorú dcére povedala už toľkokrát. Preberali to spoločne zo všetkých strán, niekedy však nevymyslíš nič, musíš sa prispôsobiť. Áno, povedala to tak, túto možnosť pokladala za najlepšiu zo všetkých. „Mami, to vážne?“ pýtala sa jej Danica a po tvári jej tiekli slzy. A potom hnev, bol ukrytý v jej tvári a pridával jej roky. Vyzerala staršie, podstatne staršie. Nie, čosi také sa jej nepáčilo, je to jej dieťa, trápenie jej nesvedčí. Žiadna matka by to nechcela vidieť v tvári svojho potomka. Bolelo ju to, zraňovalo.

A už sa jej hádže do náručia, objatie, ktoré lieči, detské, úprimné. V rukách bábika a v očiach plamienky radosti. To je pohľad, Anke stisne srdce. Rozhodla sa správne, nemenila by. Danka, jej jediná vnučka. Opätuje objatie, poriadne si ju vystíska. „Ahoj, mami!“ Do miestnosti vojde Danica, dnes aj ona vyzerá dobre, pekne oblečená, upravená. Obraz, ktorý sa jej páči.

„Kávu si so mnou dáš?“ Dcéra pokrúti hlavou na znak nesúhlasu a okamžite vysvetľuje. „Musím ísť, o chvíľu začína terapia, veď vieš.“ Anka ju chytí za plecia a jemne si ju privinie. Odpoveď nahradí úsmevom, ten povie niekedy viac ako všetky slová.

Slová. Dnes ich má na jazyku toľko, keby ich mala vypovedať všetky, trvalo by to poriadne dlho. Nie. Miesto rečí vyzlečie malej kabátik a obdivuje jej bábiku. „Rozlúčila si sa s mamičkou?“ Dievčatko prikyvuje a rúti sa do izby medzi hračky. To je jej svet. Anka neváha a kráča za ňou, ona chce byť súčasťou. Posadí sa na koberec a pozoruje Danku, ktorá sa stará o bábiku, práve jej chystá fľašu s mliekom. Pristihne sa, myšlienky jej lietajú, akoby sa nevedela upokojiť. Je to pre ňu nádherné a boľavé zároveň. Je to príbeh, ktorý by sa nemal stať, žiadna žena by nemala zažiť čosi také.

Danica bola taká mladučká a on, muž v rokoch. Doma manželka a dve deti. Prekážka? Ani nie, postavenie vo firme mu dávalo toľko možností, toľko žien okolo neho. Prečo práve Danica? Otázka, ktorá jej nedá spávať, odpoveď však nenachádza. A keby aj. Zmenilo by sa niečo?  Nič.

Po tvári jej tečú slzy smútku i šťastia.