dadama

Hlava dole takmer zabodnutá do zeme, akoby som niečo hľadala. Omyl, len môj hlúpy zvyk. „Nehrb sa, zodvihni hlavu.“ Hlas, počujem ju, napomína ma, už zasa. Počula som to už toľkokrát, ani spočítať by som to nedokázala. Neváham, okamžite sa vzpriamim. Musím, jednoducho poslúchnem.

Trolejbus, v prednej časti za sklom strapatá hlava. Nič viac, len akési pohyby. Ruky na volante, pochopím, keď sa pohnú kolesá. Problém, ešte som ďaleko, namiesto ďalších úvah sa rozbieham. Zadýchaná, ale dala som to, sedím na jednom zo sedadiel. Zastávky, sledujem ich, počítam. Ako vždy. Nezmýlila by som sa, som o tom presvedčená, ale idem na istotu.

Šiesta v poradí, vystupujem. Priamo predo mnou čierna brána otvorená dokorán. Pozývať ma netreba, vchádzam. Vetrisko, k nohám mi zmetie listy. Javorové, je ich niekoľko. Žlté, červené i kombinované. Obdivujem ich, možno pôsobím, akoby som niečo také nikdy nevidela. Ale ja, páčia sa mi, jeseň má vždy toľko krásnych farieb. Mobil v ruke, robím si fotku, nie jednu, hneď niekoľko. Kroky, počujem ich, približujú sa ku mne. Dve postavy, vidím ich odzadu. Muž a žena, starší, prezradili ich jeho striebristé vlasy. Pozerám za nimi, ich spojené ruky. Krása, držať sa za ruky v tomto veku je podľa mňa úžasné. Mať za sebou toľko prežitého a kráčať životom s niekým blízkym.

Dosť bolo obdivovania, odkladám mobil, pokračujem v ceste. Doprava, to je môj smer. Mierne stúpanie, pomaly mi začína byť teplo. Do zeme nehľadím, snažím sa, radšej obdivujem stromy lemujúce moju cestu. Platany, nádherne široké, rozkonárené, sú také majestátne. Už nie som ďaleko, najlepšie sa orientujem podľa stromov. Zvláštne ale pravdivé, akoby mi ukazovali cestu. Čierny mramor, zlatisté písmená, pomník priamo predo mnou. Stojím, akoby mi nohy vrástli do zeme, srdce mi bije akosi prudšie. Nemôžem za to, deje sa tak bez môjho pričinenia. Veľa toho nenesiem, nič okázalé, presne ako si to chcela. Len obyčajné astry a sviečku. Žlté, tvoja obľúbená farba.

Plameň sviečky, celkom pekne sa rozhorel, hľadím do neho a spomínam. Radosti, starosti, všetky tie chvíle. Bolo ich toľko, mám to všetko pred očami. Ja a ty, len my dve. Slzy, tečú mi po lícach, bez opýtania len tak. Nezotieram ich, nechávam ich na tvári, akoby sa mi ich prítomnosť páčila. Patria tam, presviedčam samú seba. „Ani do zeme som nepozerala, veď vieš, mami,“ prihováram sa jej tichým hlasom. Je tu, komunikujem s ňou, cítim jej prítomnosť.

Tma. Padla na krajinu okolo mňa, ani neviem ako. Venovala som sa jej, bolo mi s ňou dobre. Ako vždy. „Zasa prídem, mami,“ obraciam sa smerom k pomníku a adresujem jej svoje slová. Na dnes posledné, musím odísť.