dadama

Sedím, ležím, ani neviem. Pravda bude kdesi v polovici, z každého trocha. Za oknom to nevyzerá veľmi vľúdne, na krajinu padá tma. Obrazovka počítača, akoby sa chcela prispôsobiť, ešte chvíľka a stmavne.

Starká. Telefonovala mi, samozrejme za pomoci moderných prostriedkov dnešnej doby. Učenlivá je, som na ňu hrdá, nie každý človek v jej veku to dokáže. A potom smútok, cítim ho, dobiedza do mňa, akoby sa mu to páčilo. Videla som ju, tá tvár, snažila sa, aby na mňa zapôsobila. Lenže, ja ju poznám, mám ju prečítanú do najmenšieho detailu. Každý kúsok jej tváre, viem presne, kedy je prirodzená.

Nie, takto nie. Akoby to ani nebola ona, pôsobila tak zvláštne, umelo. Herečka, tisne sa mi na jazyk a srdce mi zaleje žiaľ. A oči, na tie nechcem ani pomyslieť. Videla som v nich niečo strašné, akoby sa v nich snúbil obrovský smútok s niečím ešte horším. Hrôza, nedokážem to zo seba dostať von. Ale musím, jednoducho to nevydržím. Nie som malá, dokážem si to rozmeniť na drobné. Zasa ten malý, neviditeľný tvor. Za všetkým zlom okolo nás je on.

Starká, chúďatko moje, je plná strachu a obáv. A potom je tu  čosi ešte horšie, strach o život. Áno, nejaké roky už má, ale okolo nej sú ľudia, ktorí ju milujú a nechcú dopustiť, aby sa jej niečo stalo. Čokoľvek zlé. Nie, to sa nesmie stať. Vstávam, akosi prudko, energicky. Spravím niekoľko krokov jedným smerom a rozkričím sa. Zvláštne, v byte nikto okrem mňa nie je, ale mne to nevadí. Kričím, dokonca revem, nadávam. Možno terapia, jedna z možností ako sa oslobodiť, aspoň na chvíľu.

Bláznivé. Viem, ale pomohlo. Pohybom myši prebúdzam počítač  k životu a volám starkej. Musím sa s ňou spojiť, virtuálne ju objať a povzbudiť. Byť tu pre ňu, aj keď len z diaľky, to je podstatné, to mi žiaden koronavírus  nezakáže.