dadama

Izba, kdesi v rohu veľké zrkadlo. Od podlahy do výšky jej postavy, presne také vždy chcela. Jej kútik, tak mu hovorí, má tam všetko potrebné. Sú to už takmer dva roky, ešte má v pamäti sťahovanie. To bolo práce, už sa jej o kopiacich sa veciach aj snívalo. To lepšie prišlo až potom.

Z miestnosti do miestnosti, premávala sa po byte a vychutnávala si ten pocit. Skvelý, cítila sa ako veľká pani. Odrazu. Z malého do podstatne väčšieho, taká bola ich cesta. „Super, polepšili sme si,“ vravel Ivo. Boli časy, postupne im nový byt zovšednel, zvykli si. Aby nie, na lepšie si človek rýchlo privykne.

Stojí a pozerá sa. Nie do okolia, na seba, objektom záujmu sú prsia. Vždy si na nich zakladala, rada prijímala komplimenty od opačného pohlavia. Prsníky, tam je sústredená ženskosť, aj Ivo to vie oceniť. Miluje ho, a tie jeho jemné ruky, vedia potešiť. „Máš ich nádherné,“ jeho slová venované len jej. Správny chlap, váži si, čo má doma.

Ale zmenilo sa to, rapídne od základov. Už tu nie je len ona. Pohne sa, premiestni sa k pohodlnému kreslu. Zohne sa, do náručia berie maličký uzlíček. Dieťa, drobné, nevinné. Ústočká, otvárajú sa, akoby čosi hľadali. Sedí, podprsenka prehodená cez operadlo. Zrak jej padne na pravý prsník, naliaty je, dokonca z neho kvapká. Materské mlieko, znie jej v ušiach, toľko jej to omieľali v pôrodnici. „Je to dôležité pre dieťa,“ opakovala stále dookola tá tučná sestrička, akoby zjedla všetku múdrosť sveta.

Mrnčanie, ozve sa dieťa, akoby sa jej chcelo pripomenúť. Oprie si chrbát, dá ho do blízkosti prsníka. Vyskúša. Netrvá dlho, cíti dotyk, saje bradavku. Keby len to, jeho drobné pršteky sa jej dotýkajú. Sú tak nádherne jemné, čosi také ešte nikdy necítila. Zvláštne, akoby sa jej to začínalo páčiť, je to len medzi ňou a maličkým.