dadama

Oči, vidím jej priamo do nich. Sú hnedé. Nie ako tie moje, u mňa vyhráva zelená. U nej nie, je to len hnedá, akoby som pred sebou videla koňa. Kôň, to milé zviera, stretávam jedného cestou k Silvii. Priateľka a kôň kdesi v susedstve, o dva domy ďalej. Nádherný, z času na čas ho obdarujem. Jablko či mrkva, aspoň kúsok. Tie jeho oči, vždy sa na mňa pozrie.

Teraz to však nie je o ňom. „Pavlínka,“ ozve sa hlas, jeho intenzita poriadne silná. Vzdialenosť takmer žiadna, pociťujem akýsi náraz do ušných bubienkov. No nie, to nemyslí vážne, nechcem, aby mi takto hovorila. Boli časy, ale teraz…  „Piekla som ho pre teba,“ tlačí tanier plný koláčov do mojej pozornosti. Voňavé, konštatujem, ale jej nadšenie nezdieľam. Alebo predsa, mením názor a smerujem mobilný telefón, aspoň si ich odfotím a hodím na sociálnu sieť. Niektoré chuderky sa určite chytia, už vidím tie sliny. Andrea, no tá bude mať celý telefón mokrý, závidí človeku každú maličkosť. Neznášam ju, ten jej ksicht a vlasy, ani upraviť sa nevie. Akoby žila v minulom storočí.

„Dobrú chuť, Pavlínka.“ Starká, už zasa, akoby mi chvíľu nemohla dať pokoja. Nie toto už netolerujem, musí s tým prestať. „Hovor mi Pavli, bude to tak lepšie, všetky spolužiačky to tak robia a mne sa to tiež páči.“  „Pre mňa si Pavlínka už roky, veď vieš,“ usmieva sa doširoka. Verím jej, lenže…

Nie, toto počúvať nechcem, musí sa prispôsobiť, toto nie je o veku. Aj doma mi tak hovoria, už nie som malá. Je to staršia osoba, ale inteligencie má dostatok, musí pochopiť. Luciina babka je neskutočne moderná, všetky baby z triedy jej ju závidia, žiadne zdrobneninky  a podobné hlúposti. Niečo také sa jednoducho už ku mne nehodí, ani Patrik by to neocenil, už ho vidím, ako by sa tváril. Ešte to tak, určite ich nezoznámim, bolo by to poriadne fiasko.