dadama

Drevo, prírodný materiál, nádherne voňavý. Hm, ihličnatý les, práve si ho predstavuje. Všetky tie vysoké stromy týčiace sa k nebesám, obsypané zeleným ihličím, ktoré je niekedy také pichľavé. A veveričky v korunách stromov, tie malé, vrtké zvieratká poskakujúce po konároch z jednej strany na druhú. Vždy ju fascinovali a nebolo to len o nich. Vtáčiky, samostatná kapitola, o tých by vedela hovoriť. Ich spevu sa nevedela nasýtiť.

Lenže dnes, les žiadny,  zvieratá tiež nie, ocitla sa kdesi v úplne inom svete. Šedivý a škaredý, toto sú správne slová, inak by sa to vyjadriť nedalo. Chvíľu jej trvá, kým sa zorientuje. Dva kroky, pomalé, takmer neviditeľné, posunula sa len kúsoček. Vlastne, je to jedno, na tom nezáleží. Nikde nikto, teda okrem nej.

Komoda, pozerá po nej. Drevo, dotýka sa ho prstami, akoby ho skúmala. Odrazu sa pootočí a venuje sa niečomu inému. Má to v pravej  ruke, nesie to so sebou. Sedačka, opatrne sa posadí, ešte sa niekoľkokrát nadvihne a mierne posunie. Akoby niekomu uvoľňovala miesto.

Postavička striebornej farby, celá z kovu, pohráva sa s ňou. Akoby mala krídla. Kdeže, chce sa jej povedať, keď sa zháči. Anjelik, to je ono, už na to prišla. Úsmev, je taký široký, zdobí jej tvár a znamená úspech. Lenže to jej nestačí, pre ňu je to len začiatok. Chce, musí na to prísť, trápi sa. Ktosi jej ho doniesol, len na to prísť.

Zvuk, doľahne k nej, telom jej mykne, vo dverách postava. Vysoký, štíhly muž  vchádza a blíži sa k nej. „Ahoj, mami,“ prihovára sa jej a pohladí ju. Lenže ona, vôbec sa jej to nepáči, odtiahne sa, akoby sa preľakla. Nepozná ho, dokonca ju vyrušuje.