dadama

Zvoní. No konečne, dnes to trvalo akosi dlho. Možno nie, mne sa to však vlieklo poriadne. Nekonečné vyučovanie, ešte aj matika bola dnes akási rozvláčna. A pritom, tú ja môžem. Iné baby nie, majú z nej hrôzu. Neviem prečo, tento predmet je celkom ok. „Máš to v rodine,“ zaznieva z úst viacerých. No dobre, môj otec, čísla a operácie s nimi sú mu skutočne blízke. Pre mňa to však neznamená veľa, neviem prečo si to všetci myslia.

„Pekný víkend všetkým!“ necháva sa počuť triedna učiteľka. Veľmi ju nepočuť, len čo sa ozval zvonček atmosféra sa uvoľnila, každý kričí iným smerom. Vyučujúca otvára dvere, ochotne ju nasledujem. A so mnou ďalší. Chalani sú rýchlejší, dnes sa však nedá zahanbiť nikto. Konečne piatok, pomyslím si a trielim do šatne. Siahnem do skrinky, topánky kladiem na podlahu. „Máš nové?“ ozýva sa s otázkou Peťa. Neodpovedám, len pritakám. S hrdým pohľadom hľadím na svoje topánky. Červené so svetlou podrážkou. Správne dievčenské, už dávno som také chcela. „Teraz nie, vieš, tento mesiac to nevyšlo,“ počúvala som pravidelne. Lenže ja som ich tak chcela. Boli krásne. A dievčatá, trochu parády im svedčí.

Aj mne. A odrazu sú tu, jedna noha po druhej, som takmer obutá. „Ideme?“ pýta sa Silvia. Kývnem hlavou na znak súhlasu. Pred budovou sa k nám pridávajú ďalšie, už je nás viac, ideme jedným smerom. Dievčatá zo sídliska. Stojíme pred vysokým panelákom, prvým v rade. Býva tu Jana. „Dobre baby, sme dohodnuté, snažte sa nemeškať.“ Misia splnená, druhý panelák v rade a som doma. „Ahoj, mami,“ chcem zvolať s radosťou v hlase, keď zistím, že nikto nie je doma. Školské veci nechávam v predsieni a trielim na ulicu. A potom si to všimnem, neprezula som sa, behať okolo domu musím v starších topánkach, chcela to tak mama. Na to mi vraj stačia.

Nič z toho, dnes si musím vystačiť s novými, tak sa mi páčia. Tmavá červená farba, úplne ma dostali. Vidím Janu, už sedí na lavičke povyše domu. Pobehnem, nech nie som posledná. Sme všetky pohromade, najprv výmena názorov, presadiť sa chce každá. Vyhráva schovávačka, hľadá Jana. Bežím a premýšľam, dobre sa ukryť je cieľ. Rýchlo, musím si švihnúť, Jana už takmer otvára oči. Možno tu, trielim na stavenisko. Toľko zákutí, už si len vybrať. Juj, moja topánka. Bojím sa, čosi sa stalo. Moja červená topánka je namočená v čomsi hustom čiernom. Nie, toto nemôže byť pravda. Ťahám ju rýchlo preč, lenže to čierne čudo je na mojej topánke. Chcem to odstrániť, ale nejde to. Do očí sa mi tisnú slzy. „Je to smola,“ vyhŕkne z Jany, ktorá už pribehla ku mne.

A je po všetkom. Odchádzam domov, toto nebude dobrý víkend. A čo mama? Nepochváli ma, bojím sa priznať. Plačem, po lícach mi stekajú veľké slzy. Moje pekné topánky.