Moje telo. Neviem či cítim bolesť, som v pomykove. Sedím, aspoň tým som si istá. Chrbát opretý, hlava zaklonená, možno až príliš. Krčná chrbtica u mňa nie je v perfektnom stave. Určite nie, občasné trampoty pretkávané zlými obdobiami. Rehabilitácie, magnetoterapie a všeličo iné. Tabletky, na tie nesmiem zabudnúť, doktorka ich predpisuje veľmi rada. Ako lentilky, ani nimi nešetrí. Biele, oranžové, zelené, nechýbajú ani odtiene ružovej. Slušná škála farieb ako na módnej prehliadke. Veľa z nich neberiem, nerobia mi dobre na trávenie a otráviť chémiou sa nenechám. Spolieham sa na zdravý rozum, najlepší navigátor u človeka. Možno tak jeden druh, aj ten len v prípade, že zaberá. Ak nie, jednoducho smola, napchávať sa nimi nebudem.
Tŕpnutie, akoby mi kdesi v ruke pobehovali stovky malých usilovných tvorov. Mravce, o nich je reč, fascinujú ma už dávno. Najradšej by som prenikla priamo do mraveniska. Do toho systému, kde je každá maličkosť starostlivo naplánovaná do najmenších detailov. Usmievam sa, ale veľmi príjemné to nie je. Skôr naopak, keby sa to aspoň nestávalo tak často.
Zrejme vek, neevidujem ho veľmi, ale roky pribúdajú. Január tohto roku, vhupol do môjho života bez pozvania, len tak. Ako mnohé predtým. A potom jeho bratia, február, marec, apríl a ďalší. Jeden za druhým, pekne podľa poradia. A teraz december, posledný v tomto roku. Dvanásť mesiacov a omnoho viac dní. Minuli sa, prešli tak rýchlo, mám pocit, že len preleteli okolo mňa. Akoby som ich ani nezastihla. Neúprosná realita, vnímam ju, zostáva iba niekoľko posledných z nich.
Naťahujem sa, pomaličky vstávam. Pravá ruka, ľavá, krúženie hlavou, niekoľko predklonov a ešte čosi k tomu. Malá rozcvička mi spraví dobre, mobilizujem svoje sily. Musím, Mirko s rodinou príde už zajtra a ja chcem toho ešte toľko stihnúť. Rozhodla som sa, niekoľko posledných dní v roku prežijem naplno, nedám si ich ukradnúť. Nemôžem, prídu môjmu srdcu najbližší.
Celá debata | RSS tejto debaty