Steny tiché a biele. Farba, ktorá tu človeka neopustí. Mohla by, ale akosi sa jej nechce. Pokračuje ďalej, nič sa nemení. Miestnosť, izba. Metre štvorcové. Zbytočné, veľkosť je nepodstatná, nerozhoduje o ničom. Okná s kovovými rámami, nevyzerajú veľmi moderne, aj žalúzie majú najlepšie časy za sebou. Schátrané a ošumelé, to je teda dojem.
Stolička, tvrdá, drevená s kovovými nohami. Jeden pohyb, škrípavý zvuk drásajúci ušné bubienky a je tam. Pri nej, v jej blízkosti. Posteľ, má ju pred očami zahrabanú pod perinou, otočená je na opačnú stranu. To ticho, zachytáva jej dýchanie. Plytké a rýchle, tisne sa mu na jazyk. Nie si doktor, tlačí sa mu do ucha akýsi hlas. Tichý, nenápadný, ale nástojčivý. Jednoducho je tu, vie o ňom, trvá to už nejaký čas. Nebojuje s ním, načo aj, akoby ho navigoval. Zložité obdobie, chce zareagovať, povedať čosi nahlas, ale premyslí si to. Rušiť to ticho, nepasuje mu to sem, nehodí sa to.
Taška, siahne po nej. Akoby pocítil akútnu potrebu čosi vykonať. Veľká plastová fľaša, drží ju a obzerá. Dobrý výber, jej obľúbená značka, bez bubliniek. Nadvihne sa a snaživo ju kladie na nočný stolík. Ale to nie je všetko, dal si záležať. Trs banánov, čosi na získanie energie a vitamínov. A ďalšie drobnosti, aby mala všetko potrebné.
Šuchot alebo čosi také. Preťal to nekonečné ticho, odrazu, len tak bez varovania. Strhne sa, s niečím takým nepočítal, dokonca sa preľakol. Hlava otočená, prichádzalo to od okna. Postaví sa, pre istotu. Nikde nič, až potom, zbadá ho. Maličký vtáčik, poskakuje po parapete. Netrvá dlho, upokojí sa, zostáva v pokoji. Obzerá ho, tipuje. Vrabec to nebude, možno trasochvost alebo…
Nedopovie, vo dverách hlava. „Dobrý deň, potrebuje s vami hovoriť ošetrujúci lekár,“ prihovára sa mu mladá žena. Službukonajúca sestrička, jedna z mnohých. Nasleduje ju, piate dvere zľava, dostáva pokyny. Zaklopanie, vchádza. Muž v bielom plášti ho pozdraví a stisne mu ruku. „Posaďte sa prosím.“ Rozhovorí sa, toľko zbytočných viet, zdá sa mu. A potom sa to stane, akoby prešiel do útoku. Dáva zabrať jeho telu i duši. Hovorí zlé, beznádejné, koniec, smrť.
Izba, je späť. Sedí na stoličke a hľadí do prázdna. Oči mu zvlhli. Smútok, len ten cíti. Toľko toho doniesol, chcel, aby sa mala dobre a teraz toto. Nechce to počuť, nič z toho sa mu nepáči. Musí existovať riešenie, je to jeho matka. Je odhodlaný, neodíde, bude ju držať za ruku a čakať na zázrak.
Celá debata | RSS tejto debaty