dadama

Noviny, hm, čosi také už dávno nedržala v ruke. Veľký formát, menší, ešte má v pamäti ako domov nosievala „Večerník“. Otec mal iné, ale mama si v ňom vedela nájsť to svoje. Novinový stánok stojaci pri nákupnom stredisku, tam ho kupovala. Bol natretý žltou farbou, vždy strčila hlavu takmer do okienka.

Spomienky, akosi sa do nich zahĺbila. Hlt šalviového čaju jej osvieži hrdlo, teplý je a chutný. Keby len to, dokonca liečivý. Novinové stánky, takmer zabudnuté, dnes už čosi také takmer nestretneš. Možno kdesi, alebo aj nie. Doba praje iným veciam, počítače sa dostali do popredia, všetko hľadáme tam. Žiadny novinový papier a jeho typické šušťanie, znie to tak staromódne.  Ani ona nie je výnimka, práve sa prehrabuje v spravodajstve. Veselé čítanie to nie je, táto éra príliš optimistická nie je. Pandémia, slovo, ktoré zaznieva z každých úst, deň čo deň.

Okuliare, zloží si ich z nosa  a rukami si pretiera oči. Možno únava, chce skonštatovať, dnes nemala najlepší deň. Keď odrazu spozornie. Článok, jeden z mnohých o očkovaní, myšou ho presúva na vedľajšiu kartu. Nečítala by ho, keby to nebola taká dôležitá téma. Nadšená nie je, ale zaujíma sa, podľa nej je to tak správne.

Vakcína, tenká ihla, drobné bodnutie a hotovo. Opakovať ešte raz. Znie to tak jednoducho, úplne bez problémov. Nebojí sa, načo aj, očkovali ju už toľkokrát, ešte ako dieťa. Teraz nie, ale čo tam po tom. Keby nie to zdravie, zradilo ju, už to nie je ako kedysi. Problémy, tých by sa u nej našlo. Ani očkovanie nebude, dnes, zajtra, ani neskôr. Vôbec, tak to vyhodnotil doktor. Nedá sa.

Smúti, aj keď pozná fakty. Kocky sú hodené, ona bude medzi tými, ktorí nechcú. Môžu, ale… Lenže, ona nie je ako oni, ona nemôže, zakázal jej to lekár.