dadama

Skriňa plná oblečenia, tričko, žlté, červené a kdesi v rohu biele. Siaham po nich, len ako si vybrať. Nič strašné, každé má len mierne iný strih. Ten ma nezaujíma, skôr farba. Červená a žltá, asi pôjde za mnou všetok hmyz. Fuj, nechcem si tú háveď ani predstaviť. Beriem si bielu, nenápadnú, obyčajnú, som s tým spokojná, aspoň ma nebudú prenasledovať.

„Mysli si,“ povie Patrik s úsmevom a čaká na moju reakciu. Nemôžem, nechcem, akosi nemám chuť, polemiky dnes nebudú. A hmyz? Dúfam, že tiež nie. Práca, dnes bolo toho okolo mňa toľko, asi už nevládzem, sú aj také dni. Pohodlné športové nohavice, v páse gumička. Jednoducho športový štýl.

„Ahoj, miláčik!“ lúčim sa bozkom a vyrážam. Asfalt, je ho okolo mňa toľko, horúci a tvrdý. Dávam tempo, zbaviť sa ho, je moja méta. Konečne, niekoľko ciest prepletených všetkými smermi, zabáčam doprava. Úľava, nádherne mäkký dopad, priamo predo mnou poľná cesta. Bežím, telo sa mi vlní, cítim sa taká ľahká. Odrazu, žiadne sídlisko, len stromy a polia, toto je pre mňa správny relax.

Ticho a štebot vtákov, akoby sa vzájomne dopĺňali, je to také oslobodzujúce. Všetky starosti z celého dňa sú preč. Odrazu však zvuk, asi plač alebo niečo také. Zmierňujem tempo behu, kontrolujem situáciu, chcelo by to nájsť zdroj. Som opatrná, takmer stojím. Pri zdroji. Len niekoľko krokov odo mňa malé stvorenie. Stojí, občas spraví pohyb nemotornými nohami. Neposlúchajú ju, sú nejaké vratké, na telíčku biele škvrny. A tie očká, no dostali ma. Mláďatko srnky, plačúce, bojazlivé, hľadajúce mamu. Musím, predsa ju tu nenechám, pobáda ma čosi vo mne.

Lenže o niekoľko metrov ďalej na zelenej paši zbadám mamu. Chutí jej a stále je blízko pri maličkej, ona ju veru neopustí. Akoby aj mohla, je to matka a to sa v prírode nerobí. Mám radosť, rozhodla som sa správne, nezasahovala som. Bežím a som spokojná sama so sebou, rešpekt k prírode je mi vlastný.