Kuchyňa. Možno miestnosť ponášajúca sa na ňu. Podlaha pod jej nohami vydáva zvuky. Vŕzga a nielen to, je to zmes zvukov, akoby tvorili súbor. Hm, znie to, akoby bola počítačový špecialista. Omyl, v tomto prípade to však nie je zásadné a základné znalosti jej nechýbajú. To potrebné. Vždy je dôležité vedieť si vybrať.
Na nohách topánky, vysoké, farba čierna. Nosí ich najradšej, je to jej štýl. Papuče? Čosi také sa u nej nenájde, ani hosťom ich neponúka. Adam, už si ho predstavuje ako si nazúva na nohy kockované papuče vystlané nejakou umelou kožušinou. Toto nikdy nezažije, s ním nie, je si istá.
Teflónová panvica v ruke, máva ňou, akoby ani nevedela čo s ňou. Hm, to nie, taká nemožná nie je. A žalúdok nepustí. Aj teraz jej tam vyhráva kapela a stále sa to zintenzívňuje. Ešte aj bolesť, chytí sa za brucho kdesi vpravo. Čakať už nemôže a Adam zrejme dnes nepríde. Keby aj, toto rýchle menu spraví aj jemu. Ani to dlho trvať nebude. Platnička variča sa pomaličky rozohrieva, farbí sa do červena. Kvapka oleja z veľkej fľaše a vajcia. Niekoľko. Možno by ich dala aj viac, keby chladnička nebola taká skúpa. Stačí, ide sa na vec. Oddeliť škrupiny, kuchynský nôž to istí. Jedno buchnutie a dve polovice sú na svete. Rýchlo, púšťa ich na panvicu. Praskanie, bielok sa stáva pevnejším.
Hľadí do panvice, to je niečo. Cíti sa zvláštne, akoby sa ocitla kdesi… Volské oko, jedno, druhé. Smaží ich, do nosa jej vlieza vôňa. Je jej teplo, dokonca horúco, zasa to prichádza. Oči, vidí ich, spočiatku z diaľky. Približujú sa, sú hnedé a veľké. Už to nie je o očiach, na tvári cíti dych. Je teplý a páchne. Potom dotyk, jeden, druhý a… Bozkáva ju, tie odporné, slizké pery. Dotýkajú sa jej a premiestňujú sa z miesta na miesto. Stále nižšie a nižšie.
Zvuk, kľúče v zámke, pootočí hlavu. Adam je doma. „Konečne, potrebujem ťa,“ pozrie na neho a náhlivo opúšťa priestor kuchyne. Mladý muž nižšieho vzrastu smeruje k nej. Bez slov ukladá hlavu na jeho plece. „Tie oči…,“ dostane zo seba. „Viem, moja, poď ku mne.“
Celá debata | RSS tejto debaty