dadama

Sedím. Sedačka mäkká, pohodlná, telo mám natiahnuté ako mi to vyhovuje. Podľa seba, len z času na čas zmením pozíciu. Neriadim sa časom, moje údy mi začnú dávať signály, zmena polohy je nevyhnutná. Rešpektujem, presne ako teraz, najhoršie sú na tom nohy, dokonca sa hlási tŕpnutie. Nepríjemné, ale o chvíľu je lepšie, všetko pominie.

Hlava mierne zaklonená, opretá o maličký vankúšik. Zrak mi dopadne na stôl, malý konferenčný, kombinácia kovu a skla. Mám ho už niekoľko rokov, s jeho výberom som sa natrápila. Videla som všakovaké kúsky, lenže sem ku mne žiadny nepasoval. Priveľmi vymýšľaš, hovorila mi vtedy priateľka. Ale ja, postavila som si hlavu. Taký chcem a hotovo. Ani tento nebol presne podľa mojich predstáv, ale dokázala som ho akceptovať. Toľko jedla, jeden tanier vedľa druhého, slané, sladké, všeličo sa tu nájde. Sviatočné hodovanie v plnom prúde. Zobnem si z čohosi, je to také symbolické, viac nevládzem. Brucho mám akési nafúknuté, toľko dobrôt, ani sa nečudujem.

Televízia a ja, nikto okrem nás dvoch tu nie je. Mohla by som sa nad tým zamýšľať, oplakávať spoločnosť. Nič také, nikto mi nechýba, cítim sa dobre. Staré handry, špinavá tvár a nádherný Jurášek. Rozprávky, to je moje, práve beží Popoluška. „Mami, veď ich poznáš naspamäť,“ povedala by Lucka, keby ma videla. Nevidí, je odo mňa ďaleko, pracovné povinnosti jej nedovolili prísť. A ja som vo svojom živle, ani sa za to nehanbím. Večné decko, smejem sa.

Dej pokročil, tanec, stratená črievička. Koniec je blízko, ešte slávna melódia a je po všetkom. Škoda, poviem si a spomínam. Kedysi dávno, ani neviem presne kedy. Lodičky, moje prvé, pamätám si ich do najmenších detailov. Túžila som po nich, hľadala spoločnú reč s mamou. Nebolo to ľahké, celkom sme sa nezhodli. Trvalo to pomerne dlho, až som slávila úspech. Boli elegantné, čierne, v prednej časti s mašľou. Aká pyšná som len bola, keď som ich mala na nohách. A to klopkanie, počula som každý svoj krok. Odrazu som sa cítila taká dospelá.