Sedím, tá stolička je divná, som akosi vysoko. Hompáľam nohami, nechcem tu byť, potrebujem sa dostať dole. Tam je vecí, toľko zaujímavostí.. Skúšam to, možno mi tá noha pôjde prestrčiť a potom sa to rozbehne. Ále, neúspešný pokus. Na chvíľu sa orientujem iným smerom. Stôl. Hľadím priamo pred seba. Aha, niečo som našiel. Držím to, ocitlo sa to v mojej ruke. Stláčam to, možno očakávam nejaký zvuk. Nič, veľmi zaujímavé to nie je.
Aha, mamička, je kdesi tu, blíži sa ku mne. Doteraz tu nebola, nevidel som ju. Vyslobodí ma odtiaľto, pevne dúfam, naťahujem k nej ruky. Je tu pri mne, dokonca len kúsok odo mňa. Ale čo je to farebné? Mrnčím, skúšam zvuky, snáď zaberú. Jéj, ruka, hladká ma, prechádza mi po vlasoch. Nie raz, niekoľkokrát za sebou. Hm, je to také príjemné, jej dotyky mám úprimne rád.
Ale teraz robí čosi, čo neznášam, podbradník, uväzuje mi ho okolo krku. Nenávidím ho, tak rád by som sa ho zbavil. Snažím sa, niekoľkokrát ho poriadne potiahnem. Nedarí sa mi, upevnený je veľmi dobre. Nie, chcem začať kričať. Namiesto toho ma núti otvárať ústa v pravidelných intervaloch a jesť to červené čudo. Je to tekuté, ale mňa neoklame, stačí, aby sa mi to dostalo na jazyk. Mrkva, len ona to môže byť, cítim ju. Je hnusná, nechutí mi, nechcem, aby mi ju dávala. Vraciam jej ju, tlačím ju jazykom. Odporné, tečie mi to po brade, ale ja nepoľavím. Prihovára sa mi, vysvetľuje. Používa pekné slová, vraj je zdravá. Zdravá možno, ale chutná nie, trucujem, púšťam sa do plaču. Slzy, kotúľajú sa mi po tvári, ústa mám otvorené. Nech ma počuje.
Konečne, vyberá ma z tej nepríjemnej stoličky obmedzujúcej môj pohyb, som v jej náručí. Mám poutierané slzy i ústa, je to krásne, ani s tou červenou dobrotou ma už neotravuje. Je mi dobre, cítim jej vôňu, znamená to pre mňa bezpečie. Očné viečka mám stále ťažšie, ukladám sa kdesi na jej rameno, asi zaspávam.
Celá debata | RSS tejto debaty