dadama

Dnes vám ponúkam kúsok z môjho pripravovaného románu.

Za oknom tma, mesiac nevidím. Počujem len vietor, naráža do okien, zrejme chce predviesť svoju silu. Od popoludnia je poriadne aktívny, vraj zmena počasia. Tieto veci veľmi neevidujem, len čo sa dozviem od personálu. Chcem spať, ale veľmi mi to nejde. Aj počítanie som už skúšal, neúspešne, nič nepomáha. Kašlem na to, viečka mám zatvorené, nechávam tomu voľný priebeh, nič lepšie nevymyslím. Nápor vetra, silnejší ako všetky doterajšie, vytrhne ma z postele a niekam ma nesie. Možno pocit, alebo je všetko inak. Nevidím nič, okolo mňa tma. Sledujem to so zatajeným dychom, možno sa aj trocha bojím. Strach je zvláštna komodita, nikto sa k nemu nepriznáva, keď nemusí. Ale nič na tom nie je, báť sa je ľudské. Ticho a tma, nič viac. Keď odrazu, moje uši čosi zachytia. Zvuk, len keby som vedel viac. Mňaukanie. Som si istý, tento zvuk je mi dôverne známy. Áno, sú to oči mačky, vidím ich kúsok pred sebou. Pozerajú na mňa, viem to. Prečo vlastne? Chcú ma vidieť? V tejto tme toho veľa neuvidia, sú na tom podobne ako ja. Možno chcú nazrieť do mojej duše, to by som si dokázal predstaviť.

Vietor, zasa ho počujem, až to hvízda. Čierna tma okolo mňa, ale mačky nikde, vrátil som sa do nemocničnej postele. Spomienky, už sa to zasa začína, bránim sa, úspešný však nie som. Kocúr, potuloval sa okolo nášho domu a nielen tam, bol to typický dedinský uličník. Nikde sa nezdržal dlho, rád sa priplichtil tam, kde niečo dostal. U niekoho mäso, u ďalšieho mlieko, smotanu a našli by sa aj iné maškrty. Ale netreba zabúdať, že sa o seba vedel postarať aj sám, bol to skvelý lovec. Len čo okolo neho prebehla myš, už ju mal v moci. hovorili sme mu Muro.

Nezmeškajte o žiadnu z mojich príbehov: http://darinamatichova.sk?pravda=1&muro=1