Muži a ženy, ich mená. Marek, Ivana, Silvia, Patrik a ďalší. Takých by sa našlo, toto je len zlomok z nich. Za každým menom nejaký príbeh. Klasika, každý nejaký žijeme, tisne sa na jazyk. Áno, ale tieto osoby majú čosi spoločné. Marek robí moderátora v renomovanom rádiu, Ivana sa špecializovala na ekonomické veci, Silvia vlastní maličký obchodík s kvetmi a Patrik je odborník na autá. A teraz otázka. Čo majú spoločné?
Domov. Nie, netlačia sa všetci v jednom dome, každý z nich má svoj vlastný, len miesto je rovnaké. Pohraničie, tam sa usadili. Blízko Slovenska, ale za hranicami nášho štátu. Kúpili si byty, domy podľa svojho uváženia, vkusu i finančných možností. Zapáčilo sa im Rakúsko, chceli vyšší štandard, lepšie možnosti. Pracovné príležitosti im však zostali v domovine, dochádzali tam a späť.
Aké jednoduché, stali sa z nich pendleri. Schenegen, európsky priestor takmer bez hraníc im čosi také umožňoval. Žiadne pasy, kontroly na hraniciach, nič také. Cesta do práce bez problémov. Až raz, potvora koronavírus sa dostal do celého sveta a zamiešal karty. A veru poriadne. Zatvorené hranice, obnovené kontroly, prísne pravidlá. Odrazu je aj cesta do zamestnania z pohraničia problematická. Ale čoby, pendleri ziskavajú výnimky z pravidla. Oni môžu, prekračovanie hranice je pre nich dovolené. Akési potvrdenia a hotovo.
Lukáš, Martina, Peter a ďalší. Petržalka, niekoľko panelových domov v Bratislave je ich domovom. Bývajú blízko hranice s Rakúskom, čo by kameňom dohodili. Kedysi boli v Rakúsku ako doma, ale časy sa zmenili. Nemôžu, hrozba karantény nepustí, dvojtýždňová pauza v práci by sa vysvetľovala ťažko. V tejto ekonomickej situácii určite. Traja ľudia, tri príbehy, každý iný, svojský. Lukáš by veľmi rád videl svoju priateľku, vlastne už snúbenicu. Má ju tak blízko, len kúsok odtiaľto, v Bergu. Lenže, ona nesmie sem, on tam. Martina sa stará o svojho chorého otca. Príliš veľa problémov, komplikácií, chcelo by to zabezpečiť pre neho výživové doplnky z Rakúska. Na našom trhu dostupné nie sú. Zostáva Peter, všakovaké alergie mu komplikujú život. Poriadne, ale nesťažuje sa, len keby si mohol za hranicami kúpiť špeciálne potraviny.
Muži a ženy, dve skupiny ľudí. Príbehy, takmer rovnaké, len to bydlisko, pred hranicami a za nimi. A možnosti, aj tie sú odlišné. Tí, čo uprednostnili pobyt za našou hranicou, akoby dostali odmenu. Oni môžu, dostanú sa cez hranicu každý deň dvakrát. Tam a späť. Verní našej krajine zo sídliska také šťastie nemajú. Akceptujú, hovoria o výnimočnej situácii, ale krivdu cítia a čakajú. Potrebujú, aby ich vypočuli.
Celá debata | RSS tejto debaty