Oči. Rozliepam ich, ide mi to akosi sťažka. Skúšam to opakovane, mám s tým však problém. Sú také dni, po víkende sú ešte častejšie. Bicykel, tam niekde je pes zakopaný. Nedal som mu pokoj oba voľné dni. Aby nie, slnko svietilo po dlhej dobe, vzduch príjemne teplý. Skvelá kombinácia, no neodolal som. Jednoducho som si dal do tela, presne tak, ako to mám rád.
Káva, čaká ma stole, ešte čosi k nej. Zobnem si sladkého, takto si predstavujem štart do nového dňa. Pracovný a pondelok. Nemám ho rád, preladiť sa z príjemných aktivít na tie ostatné… Musím, viem, možno káva pomôže. Počítač, čosi zo sveta, nech som informovaný, hľadím na obrazovku. No nie, zasa to isté, akoby sme nemali iné problémy. Nemal som, asi som nepoučiteľný, prídel adrenalínu na ráno mám celkom určite vyčerpaný.
„Dobré ráno,“ zdravím, len čo pootvorím dvere. „Ahoj, Mirko!“ To je celá ona, akoby raz nemohla zostať oficiálna. Aspoň trochu. Nič pre mňa, radšej si držím odstup a nemusím pred všetkými. Zaliezam do maličkej miestnosti vedľa a popri inom premýšľam. Tie tepláky, veľmi sa jej nehodia, našlo by sa aj niečo vhodnejšie. Jej štýl, hovorím si a nechávam to tak. Keď sa jej to páči.
Odťahujem stoličku, okno otváram dokorán, ani vzduch tu nie je. Ťažký, vydýchaný, ešte sem nestrčila ani nos. No nič, treba sa pustiť do práce, už od rána je tu rušno. Sedím a čakám, potichu, takmer bez pohybu. Dvere sa pootvoria, zachytím pravidelné klopkanie. Podpätky, docvakne mi o chvíľu. Vojde a zostáva stáť. „Nech sa páči,“ ukazujem rukou smerom k stoličke. Okúňa sa, akoby nevedela, čo má v tejto chvíli robiť. Vysoká, štíhla, dlhé nohy a vysoké podpätky. Toto som si všimol na prvý pohľad. Vyzlieka sa, tmavé vlasy jej spadli na ramená. A tie prsia, doslova jej vypadli z podprsenky, driek štíhly, hrudník bohato obdarený.
Dosť, pretieram si rukou vlhké čelo, na chvíľu odvraciam pohľad. Moja úloha, vrátiť sa do reality. Pozriem sa jej do tváre, ostatné nechávam tak. Som doktor a ona pacientka. Nič viac. Začínam vyšetrovať.
Celá debata | RSS tejto debaty