dadama

Oblek, vyberám ho zo skrine akosi neochotne. Bodaj by nie, neznášam ho, trvá to už roky. Možno je za tým moja postava, od ideálnej má poriadne ďaleko. Neviem, obdivujem všetkých, ktorý milujú tento kúsok oblečenia. Milovať? Zvláštne slovo v tomto kontexte? Možno, ale až tak veľmi nie, aj v mojom blízkom okolí sú takí. Môj brat, živý príklad, od mladosti sa do nich obliekal viac ako ochotne.

Dosť, všetky tie úvahy musia preč, nepotrebujem ich. Nech už je to akokoľvek, dnes je to povinné. Kravata, ešte tá mi chýba, ani s viazaním sa mi akosi nedarí. Fúknem si smerom k čelu a venujem sa tomuto zvláštnemu doplnku. Naplno, len tak sa mi to podarí.

Dobre, posledný pohľad do zrkadla. Celkom dobre, aj kravata sadla. Strácam sa vo dverách izby, smerujem do kuchyne. Vidím ju, kdesi na stole váza a kytica. Je moja, schytím ju a smerujem von z bytu. „Dobrý deň,“ venujem pozdrav zvedavej susede, aj ústa zabudla zatvoriť. Zvláštne správanie, ale prekvapivé nie, je to jedna z tých správnych.

Sedím za volantom auta a z času na čas sa venujem okolitému svetu. Nádhera, konštatujem vždy, keď sa tadiaľto rútim. Domy, ukazujú sa z pravej strany pri ceste. Som tu, dlho mi to už trvať nebude.

Brána, ešte stále zelená, nezmenilo sa tu nič. Za tie roky… Maličkosti možno, ale nič zásadné. Niekoľko krokov vpred a cítim voňavku. Pri tele ruka, dotýkam sa jej, akoby opatrne. Ale potom, atmosféra sa uvoľňuje, objíma ma, zasýpa bozkami. Kvety, spomeniem si. Páčia sa jej, dojatie jej čítam v očiach. „Ako si vedel?“ „Ale mami, na niektoré veci nezabúdam,“ pripomínam jej.

Stôl, predo mnou káva. Niekoľko pohybov malou lyžičkou a som v pomykove. Bozky, blízky kontakt, telom sa mi valí nervozita. Asi som to prehnal. Nechcel som, lenže ona je taká srdečná a práve dnes má narodeniny. Výčitky, odrazu je ich toľko. Nákaza, vírus,  nemôžem vedieť či som zdravý. Možno, ale je tu aj iná možnosť.