dadama

Mesiac  vysoko, akoby chcel všetkým dokázať svoju moc. Nemusí, pre Moniku je dostatočne mocný a tajomný. Priťahuje ju, trvá to už od detstva. „Nepozeraj po ňom!“ kárala ju mama v časoch, keď okolo domu pobehovala v bielych šatách s červenými bodkami po vysokej tráve. Nechcela, veď to povedala mama. Hm, a tú by mala rešpektovať, takto nejako jej to vštepili. Odmala a to bolo už poriadne dávno, ale základy zostávajú. Je to ako s domom, budovaniu základov sa jednoducho nevyhneš.

Noc. Prišla tak rýchlo, zdá sa jej, že počas dňa nič nestihla, akoby to bol piesok. Áno piesok, sypký a rýchlo miznúci. Ešte nie, pomyslí si a chytí lyžičku do prstov. „Au,“ zjojkne a pustí ju ešte rýchlejšie ako sa jej dotkla. Hrnček plný malinového čaju, kúsky malín v ňom nie sú, je z listov. Horúci a nádherne voňavý, jeden z jej obľúbených a dnes má dojem, že potrebuje presne tento. Chlipla by si, bolo by to však príliš odvážne, popáliť si jazyk nechce. Ešte niekoľko rýchlych pohybov na obe strany a možno po chvíľke.

Mesiac, veľká, žiarivá guľa oslepujúca jej oči. Žiadny rožtek predvádzajúci svoju eleganciu a štíhlosť. Pozerám po ňom, akoby som od neho nevedela oči odtrhnúť. Lenže všetko je inak. Sedím na metle, akoby to bol môj dopravný prostriedok. Vlastne aj je, práve sa rútim do zákruty obrovskou rýchlosťou. Ááá, tak toto mi na realitu nepripadá, ale konštatovanie mi v tomto okamihu nepomôže. Musím zastaviť, inak sa môže čokoľvek stať.

Moje telo, cítim strašnú ťarchu, ktorá zo mňa nechce zliezť. A potom… Telom mi mykne, s hlavou je to ešte horšie. Bác! Narazila som do stola. Stačí pohľad do zrkadla, moje čelo je červené. Chytám si ho prstami, akoby som ho potrebovala poriadne prehmatať. Chvíľu mi trvá, kým prídem k sebe. Zaspala som, okamžite a hneď. Ani s kôpkou papierov navŕšených po mojej pravici som sa nepopasovala. A vôbec, lietať na metle… Jednoducho sa smejem, skutočne zvláštny sen.