dadama

Horúco. Možno ani nie, večer spŕchlo, nádherný jemný dážď nesúci so sebou potrebné osvieženie. Trvalo to dlho, toľko horúcich dní a rozpálených nocí, keď sa aj posteľná plachta lepila človeku na telo.

Je to preč, konečne. Prenikavé vrznutie dverí oznamuje, že Jana vyšla von. Jednoducho potreba, možno už zvyk. Odkedy sa sem nasťahovala hneď ráno ju to ťahá von. Je to osviežujúce a potom, sťahovanie z mesta, sú veci, ktoré tam nezažiješ. Balkón, to áno, isté možnosti dáva. Ona mala na svojom byte dokonca dva, každý na inú svetovú stranu. Lenže, tu je to o inom.

Dnes, proste nádhera, svieži vetrík sa jej pohráva s ľahkou košieľkou. Hodila ju  na seba bez premýšľania, v týchto teplotách toho človek veľa nepotrebuje. A ráno, treba sa osviežiť, je to také príjemné. Aspoň kúsok dňa, kedy človeka netrýzni horúčava. Terasa, dva nízke schodíky, smer záhradka.

Cibuľa, karfiol, rajčiny, papriky, obzerá hriadky jednu za druhou. Úroda už čoskoro bude, pomaličky dozrievajú prvé plody. Je zaujatá, svet okolo takmer nevníma. Až potom… „Dobré ránko, susedka,“ zdraví ju urastený chlapík za plotom. Vysoký je, svalnatý, jeho tvár zdobí široký úsmev. Neváha, s dobrou náladou a úsmevom v tvári opätuje pozdrav.

Niekoľko krokov po záhradke, keď zneistie. Podprsenku nechala doma, prsia sa jej pohojdávajú pri každom kroku zo strany na stranu. Akoby jej dávali najavo radosť z voľnosti. Lenže sused, jeho oči ju pozorujú, zvedavé sú. Ani bradavky sa nedajú zahanbiť, zachcelo sa im ukázať sa svetu, hrdo sa vystavujú na obdiv.

Čo teraz? Akoby si odrazu kládla túto otázku vo svojom vnútri. Je to cudzí chlap, ešte ho veľmi nepozná a teraz toto. Takto do záhrady nikdy nechodí, dbá na to. Možno zbytočnosť, ale… Rozhodne sa rýchlo, vracia sa do domu, toto jej stačilo. Ešte úchytkom pozrie na neho. Vidí úsmev, rovnaký ako pred chvíľou. No čo, dnes to dala po domácky. Buchne dverami a stráca sa v dome.