dadama

Sedí pri stole. Lampa svieti, za oknom je tma. Jeseň, toto obdobie nemá veľmi rada. Možno farebné lístie, to áno, je také fotogenické. Odfotí si ho pri každej príležitosti, čím farebnejšie, tým lepšie.

Je večer. Možno nie tak celkom, ale tá tma. Sedí oproti nej a ona po ňom pozerá. Oči modré, akoby do studne hľadela. Priťahujú ju, páčia sa jej, možno by sama také chcela. Nemá ich po nej. Gény, farbu očí dostal po otcovi. „Tak už začni,“ vyzýva ho k činnosti, nebude tu sedieť len tak. Odbehne do rohu kuchyne a vracia sa s voňavým nápojom. Káva, miluje tú vôňu.

Na stole hracia doska, drevené figúrky, biele a čierne. Šach, hra kráľov, jej otec ju miloval. Vedela ju hrať ako dievča, rovnako tak jej syn, dedo si dal záležať.

Nemalo sa to stať, prebehne jej mysľou. Dopravná nehoda, po nej niekoľko mesiacov trápenia. A potom ticho a plač. Škoda, chcela by, aby tu ešte bol. Šach s vnukom, to by bolo niečo, zbožňoval ho odmala, jeho prvorodený. „Zaujímavé zahájenie, toto naozaj nemám rada.“ „Možno preto som tak začal,“ usmieva sa. Premýšľa, možno dlhšie ako zvyčajne, ale šach je aj o tom, človek potrebuje čas. Toľko možností, ani jedna sa jej nepozdáva, pri tomto otvorení hry si s tým neviem poradiť. Každý ťah je zlý, nevie, asi je chyba vo nej. A vôbec, pomaličky ju dieťa dá do vrecka, vie ako na to.

Odpútala sa, hra sa rozbehla. „Mami, celkom slušné,“ hodnotí jej ťahy. Nič jej nedaruje, vie to. Buchot, kdesi vonku na terase. Ľaká sa, nohy zohýba v kolenách, pritiahne si ich k brade, dýcha plytko. Strach, je taký dotieravý, cíti ho v každej bunke svojho tela. Je tam, nevie ho odtiaľ dostať. „Čo keby?“ „Mami, veď…“ Áno, vie, čo chce povedať, chce jej dať vedieť, že sa nemôže nič stať. Lenže ona, skutočne sa bojí, má strach z toho muža. Muža jej života, ku ktorému zahorela láskou. Odviedli ho policajti, upokojovali ju, že už im neublíži. Ale veriť je také ťažké, niekedy to nedokáže. Cíti teplo, jej syn ju objíma. Je úžasný, možno ani dospelý by to nedokázal.