Mráz, dnes poriadne prituhlo. Človek čosi také veľmi často nevidí, ani zima už nie je, čo bývala. Naťahuje sa, aj nejaké zvuky sa jej derú z úst. Konečne víkend, aspoň vie, že žije. V pracovné dni je to o ničom.
Káva, ešte tá jej chýba, skvelá chuť a vôňa. Úchytkom sa zastaví pri okne. To je nádhera, akoby práve odložila štetec. To nie ona, za všetkým je mráz, zasa raz ukázal svoje umenie. Ako kedysi, keď bola malá. Mama ju na to vždy upriamila, vedela v nej vzbudiť záujem. Bodaj by nie, toľko motívov a tie línie. Obdivuje ich, vôbec sa nezmenila, zostalo jej to aj po toľkých rokoch.
Buchnutie, nepríjemný zvuk, akosi ju z myšlienok vytrhol. Škoda, bolo to príjemné. Spustí hlavu, hľadí si na prsty na nohách. Lak červený, celkom pekný. Ale tá zima, prsty studené, chce to riešenie. Ponožky, najlepšie budú teplé, isto ju zahrejú. Jedna, druhá, hotovo. „Dobré ráno, Ivana.“ Dvihne hlavu a hľadí pred seba, cez dvere sa valí okrúhle telo chlapa. Jej chlapa. Akoby to ani vysloviť nechcela, ťažko sa jej to derie z úst. Kedysi dávno… Vlastne, tak dávno to ani je. Pamätá si. Štíhly, pohľadný, zábavný a v tomto duchu by sa dalo pokračovať ďalej.
Nie, nie, čosi tu nesedí, tento muž, to nemôže byť on. V ruke igelitová taška. „Rožky máš?“ pýta sa bez obalu. Aj raňajky by som si už dala. Ešte aj tá cigareta, akoby mu nehovorila, že vo vnútri sa nefajčí. „Nech sa páči na balkón,“ otvára dvere. Tvári sa prísne, musí nastoliť disciplínu, s chlapom to inak nejde. Kedysi, prebleskne jej hlavou. Taká mladá bola, plná elánu, ešte aj mužom verila. A potom prišiel on. Oči modré, strapatá štica, telo nádherne tvarované.
Kuchyňou sa ozve zasyčanie, netrvá dlho a na stole sa objaví plechovka s pivom. Aha, takto sa veci majú. Jej matka by povedala: „Prirodzený vývoj chlapa, vieš, po toľkých rokoch.“ Lenže ona je iná, ani ženy už nie sú ako kedysi…
Celá debata | RSS tejto debaty