Vrznutie bránky, potom stisk kľučky a ide sa dovnútra. Ruka ju neposlúcha, akosi nechce spolupracovať. Možno zdanie, stáva sa. Nie, nemýli sa, ani zamknuté nie je. Načo aj, vysoké ľalie, ruže ružové i červené, v rohu záhrady kútik levandule a materinej dúšky. Tá vôňa, akoby sa pretekali, ktorá rastlina sa presadí. Nádhera, to áno, ale… Ukradnúť nie je čo, kľúč je kdesi v zámku, takto je to už roky, možno by ním už nikto ani nepohol. Bicykel, ani na ten nesmie zabudnúť, roky na rovnakom mieste, cez riadidlá sa ťahá niekoľko prameňov oranžových kvetov. Nejazdí, skončil ako dekorácia.
Kráča po kameňoch ležiacich jeden vedľa druhého, presne tak jej vychádza krok. Niekedy zastane a rukou sa dotýka ruží. Skloní hlavu a nasáva ich vôňu, nabažiť sa ich nevie. Potom sa zháči. Akoby sa ich dotýkala ona, jej ruka. Kdesi uprostred ruky znamienko, malé ale dobre viditeľné. Neprestáva, jemne chytá jednu hlavičku za druhou a zhlboka dýcha. Miluje ich, nezmenilo sa nič.
Posadí sa, ošarpaná lavička krásou nevyniká, stále jej však má čo povedať. Sedieť na nej, zvláštne, akoby sa pred ňou otvorili staré časy. Keď tu bola ona. Má pred očami jej tvár, vlasy stiahnuté do copu, pretkávané striebrom. Ležérna košeľa doširoka rozviata, pod ňou biele tričko. To je ona, žena, ktorá patrí do tohto obrazu, chce ju tam.
Drevené dvere, tlakom ich pootvorí a hľadí dovnútra. Slnko prenikajúce do miestnosti osvetľuje drobnulinké čiastočky prachu poletujúce sem i tam. Hlavu strčí dovnútra a premýšľa. Zastal tu čas, prebehne jej hlavou, keď sa zohne a z kresla zloží bielu plachtu. Váha, napokon sa však posadí. Odrazu sú všetky obavy v jej vnútri preč. Nebola tu dlho, asi až príliš, ale teraz… Dostala príležitosť. Nepremárni ju, chce byť s ňou. Oči privreté na maličkú škáročku, nie viac.
Žiadne rušivé vplyvy, len ja a ona. „Ahoj, mami, tak som tu…“
Celá debata | RSS tejto debaty